Miriam Kaiser nie je na slovenskej hudobnej scéne nováčik. Napriek tomu je možné, že jej meno i tvorba sú pre vás zatiaľ veľkou neznámou. To sa však zmení, ak si vypočujete COLOUR SOUNDS – druhý štúdiový album, ktorý vyšiel práve v týchto dňoch. Projekt Miriam Kaiser vychádza z klasickej hudby, smeruje do hudby populárnej a pridáva prvky folklóru a jemnej elektroniky. Ako sama hovorí, na jej aktuálnu tvorbu má vplyv prúd súčasnej modernej klasickej hudby, predovšetkým kompozície The Cinematic Orchestra, francúzsky skladateľ a režisér Woodkid, či islandský skladateľ a klavirista Olafur Arnalds. Albumový nasledovateľ CD debutu Deň dňu spred dvoch rokov má i svoj prvý singel a videoklip s názvom Plameň.
Singel dostal dychberúci vizuálny šat z dielne dokumentaristu, filmára a fotografa Braňa Molnára, ktorý skladbu obohatil pôsobivými zábermi Slovenska. Plameň:
Predstav nám na úvod svoj nový hudobný počin – hráš na husle, spievaš, je album inštrumentálny alebo na ňom nájdeme aj spievané piesne?
Pol na pol.
Ako a podľa čoho vyberá autor názov skladby ak je inštrumentálna?
Priznám sa Plameň je trochu prevzatý. Robila som aranž pre jednu kamarátku a nikdy sa to neuskutočnilo, tak som si dorobila už zaujímavý motív a aj názov mi sadol. Inokedy ma vždy so skladbou správádza aj nejaká základná myšlienka a prinesie názov skladby. Je to rôznorodé.
Zaujímavosťou albumu je, že má anglický názov – COLOUR SOUNDS, ale samotné skladby už majú názvy slovenské. Prečo?
Album, ako sme spomínali, obsahuje aj inštrumentálne skladby, a preto som chcela byť zrozumiteľná aj pre zahraničné publikum. Hľadala som názov, ktorý by odzrkadľoval štýl, ktorý robíme spoločne s kapelou. Nie sme klasika ani pop, doslova sa hráme s farbami rôznych štýlov, preto sa mi tento názov zdal absolútne vhodný.
Zvolila si si štýl, ktorý nie je bežný na Slovensku, nevybrala si si cestu popu, ktorá by možno bola rýchlejšia. Ako sa dnes pozeráš na svoj prvý album, ktorým si sa uviedla?
Som rada, že som tomu verila, že som bola doslova tvrdohlavá a hlavne, že som to vydržala. Ísť za tým, čo vnútorne cítiš, čo ťa priam volá, je tá najlepšia cesta, aj keď nemusí byť najjednoduchšia. Pravdou je, že som trochu nezaraditeľná, lebo vymykám sa alternatíve, vymykám sa komercii, ale hovorila som si, budem aká som a prinesiem na Slovensko niečo nové, čo tu možno aj chýba.
Počas dvoch rokov od vzniku prvého album si absolvovala množstvo koncertov, je slovenské publikum vnímavé novému trendu, novému štýlu, ktorý mu ponúkaš?
Áno, slovenské publikum je veľmi vnímavé, máme len pozitívne ohlasy na našu produkciu a neskromne musím povedať, že možno je to tým, že prinášame kvalitu vychádzajúcu z klasiky a odľahčujeme to popom. Oslovujeme tým širokú masu poslucháčov, čo je fajn. Páčiť sa to môže tým, čo majú radi mainstream, ale aj milovníkom klasiky.
Ortodoxní klasici teda chápu tvoje hudobné „úlety“?
Úplne ortodoxní asi nie, tí ostanú vždy ortodoxní, ale medzi „normálnymi“ klasikmi mám aj obdivovateľov.
Sama si autorka hudby i textov?
Áno, dokonca si spomínam, že som to chcela robiť aj na škole, ale nešlo mi to. Okrem toho som bola doslova televízna maniačka a môj manžel hovorí, keby som neprestala pozerať televízor, asi nezložím nič. Je to možné, pretože ak mám plnú hlavu „blbostí“ z televízie, tak ma to odpútáva od hudby. Teraz 13 rokov fungujeme bez televízie a je to fajn.
Deckám nechýba?
Ani nie, oni sú zvyknutí, nezažili obdobie, že sme mali televízor. Pozerajú youtuberov, dokonca mladší syn sa tak dobre vďaka tomu naučil po anglicky, že učiteľka ho podozrievala, že chodí na doučovanie.
Keby si pred rokmi vedela čo ťa čaká na hudobnej ceste, šla by si do toho?
Asi nie, je to komplikované rôznymi okolnosťami, ale zase som postretala množstvo ľudí vďaka ktorým to šlo. Keď už si na ceste, ideš.
Synovia majú 14- a 11-rokov, ako to majú s hudbou, fandia ti?
Obaja hrajú na nástroje, ale mojej hudby majú „plné zuby“, stále musia doma počúvať ako hrám, cvičím, skladám, že by sa hrnuli na moje koncerty, to nie (smiech). Musím však povedať, že napriek tomu, že s manželom sme obaja hudobníci, synovia majú skvelú učiteľku a hudbu berú ako normu, ktorá patrí k ich životu.
Profilujú sa, že možno by sa tiež živili hudbou?
To by som nechcela (smiech). Nech to majú ako hobby. Neviem čo si vyberú, sú veľmi šikovní, fakt sa dobre učia, vyhrávajú matematické a slovenčinové olympiády, dokonca majú aj z Hviezdoslavovho Kubína nejakú cenu. Majú zrejme aj dobrých učiteľov, ale obaja sú chápaví, vnímaví, logicky dokážu myslieť, takže sa ani nepotrebujú veľa učiť.
Blížia sa sviatky ako si na tom s pečením?
Bežne pečiem, keď mám čas. Tento rok to priamo k sviatkom neviem ako postíham, čaká ma veľký benefičný koncert 21.12. v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca s orchestrom, s projekciou, čo je dosť náročné.
Babky nepomôžu?
Moja mama pečie celkom rada, určite niečo pripraví.
Ako prežívate vianočný deň, keď sa ráno 24. decembra zobudíte, ako to u vás vyzerá?
Milujem tento deň v tom, že si dokonale oddýchnem, nič nemusím, len pozerať celý deň rozprávky, zbožňujeme všetci Popolušku, bez nej by neboli Vianoce. Potom ďalšie rozprávky čo nájdeme doma. Ako veriaca vnímam tento deň aj z tej duchovnej stránky, že prišiel Spasiteľ medzi nás…
Stromček kedy ozdobujete?
Stromček nemáme. Manžel nemá úplne kresťanské korene, stromček nechce. Nemyslím si, že stromček je kľúčovým bodom Vianoc, skôr naozaj čas, ktorý si venujeme ako rodina. Tradiční nie sme ani v rámci vianočného menu. Urobíme si to, čo máme radi, rybu väčšinou áno, ale kapor naozaj nemusí byť. Z domu si pamätám aký stres vyvolávali vianočné sviatky, lebo všetko malo byť tip top – vyupratované, napečené, navarené, potom sa nestíhalo, vznikli z toho hádky. Takže pre mňa je motto Vianoc – nepohádať sa! Zvládnuť sviatky ako rodina, v pokoji, kľude…
Prezradila si, že ste sa pred sviatkami sťahovali…
Áno, sme ešte vo fáze vybaľovania, ale sťahovali sme sa do uprataného, takže toto je vybavené.
Vráťme sa ešte ku krstu tvojho nového albumu…
Samotný krst bol výsledkom dvojročnej tvorivej práce celého kolektívu, hlavne producenta, ktorý to doaranžoval, vyšperkoval, verím, že sme sa posunuli v pocite hudby. Máme tam novinku harfu, čo ma teší. Keďže album sa nesie v znamení farieb – farba zvukov, tak všetci čo sme sa podielali na jeho tvorbe sme mali istú farbu, ktorou sme prifarbili album a celé to odobrila Katka Brychtová na krste. Zaujmavé, že práve Katka vníma moju hudbu ako filmovú, iní ma vnímajú ako pesničkárku. Teším sa, že je to rôzne.
O čom sú tvoje texty?
Napríklad o vzťahu milého s milou, večná téma – láska. Ďalšia je o tom, že najlepšie veci sú tie, o ktorých sa moc nehovorí, napríklad žiarivý úsmev, milá pani učiteľka, skrátka veci, ktoré prežívam dennodenne.Všetko čo sa ma dotkne a mám chuť o tom povedať, sa
objavuje v mojej tvorbe.
Keď prídeš do kapely so skladbou, o ktorej si presvedčená, že je absolútne dokonalá, a ani nejdeš krokom, skôr pár centimetrov nad zemou, v ťažkej eufórii a teraz kapela tak pozerá na teba, že však teda nič moc – stalo sa?
(Smiech). Spomínam si na podobné situácie, keď som hrala ešte s amatérskou kapelou na klavíri a do toho som spievala. A chalani takže dobre, no, niečo z toho urobíme, ale teraz si robím hudbu sama na počítači, prinesiem takmer hotové dielo, tým pádom už sa nestávajú podobné veci.
Keď tvoríš, odrazí sa to na domácnosti, že teraz mám vnuknutie, kopla ma múza, nevarím, neperiem, neupratujem, skladám?
Nie je to ľahké, ale snažím sa neuletieť. Moje deti nechodia do jedálne, každý deň im varím, snažíme sa variť zdravšie. Aj manžel zo zdravotných dôvodov musel zmeniť stravovanie, tak sme sa tým mierne nakazili. Vymenili sme jeho zvyky, ktoré si doniesol z dediny – zabíjačky, klobásy, slaninu; za ovocie, šaláty, zdravšie jedlá, deti napríklad milujú sushi. Nerobím ho denne, ale na druhej strane jeme všetko, len v inom pomere. Pokojne zjeme aj pečenú kačicu.
Na záver?
Aby sa moja hudba dostala k čo najviac ľuďom, aby si každý, komu je srdcu blízka našiel nej cestu.
Anna Olvecká
