Arménsky kláštor Noravank patrí medzi najkrajšie kláštory v celej krajine. Kláštorov má Arménsko celé desiatky. Menšie, väčšie, ukryté v prírode či vyrastajúce priamo v srdciach miest, no len jeden jediný nesie na sebe reliéf z ktorého sa pozerá samotná tvár Boha. Týmto jedinečným miestom je Noravank ukrytý za zaujímavým kaňonom.
Východzím bodom k návšteve nádherného kláštoru Noravank je tridsať kilometrov vzdialené mesto Jegegnadzor. To nemá takmer nič, čím by človeka zaujalo, pretože je plné socialistických panelákov, námestí a parkov. Kto sa tu však zastaví, ten má takmer s istotou namierené ku kláštoru. Hlavná cesta lemuje vysoké skaliská a odrazu sa pomedzi ne objaví cesta. Na jej konci stojí Noravank, no krajina naokolo je natoľko fascinujúca, že človek na chvíľku zabudne kam smeruje a oddáva sa krásam prírody. Vysoké skalnaté bralá sa zužujú, vytvárajú kaňon a keď sa konečne rozostúpia, objaví sa silueta kláštora a skaly dýchajúce červenkastým až sýto červeným zafarbením. To len podčiarkuje jedinečnosť celého miesta. Tu medzi skalami stojí trávnatá plocha z ktorej vyrastajú dva kláštory. Noravank, alebo v preklade Nový kláštor založil ešte v roku 1105 biskup Hovhannes, ale častejšie sa spája s menom geniálneho architekta Momika, ktorý vdýchol obom stavbám nezameniteľnú pečať. Miestna legenda hovorí, že kláštor vybudoval pre panovníka za to, že mu na oplátku dá ruku jeho dcéry. Keď však bol Momik hotový, panovník cúvol a odplatil sa mu zhodením z veže pri ktorom mal prísť architekt o život. Jeho náhrobok leží v tesnej blízkosti katedrály. Ocitneme sa v tieni hlavnej katedrály Surp Astvatsatsin. Tiahne sa do výšky a vysokými, kamennými schodmi sa dá dokonca vyjsť až na druhé poschodie. Aj keď je vnútro prázdne, je úžasné prechádzať sa jeho priestormi a nebyť nikým rušení. Nie je tu takmer nikoho, len jedna arménska rodinka s deťmi. Je už podvečer a trávnik sa vyprázdnil, ale behom dňa sa tu vystriedajú davy ľudí. Arméni sú hrdí na svoje dedičstvo v podobe starobylých kláštorov a preto nevynechajú príležitosť k ich návšteve. Prechádzajú sa nimi, rozprávajú si príbehy viažuce sa k tomu ktorému kostolu, spoločne zapália sviečky, zaspomínajú si na tých, s ktorými kedysi chodili na takéto výlety, oddýchnu si v kruhu rodiny a poberú sa zase domov. Vchod do katedrály strážia kamenná podoba Ježiša Krista, sv.Petra aj Pavla vytesaných do chladnej steny. Miestni zvyknú katedrálu prezývať aj Burtelashin podľa svojho patróna Burtela Orbeliana. Ten tu spoločne s rodinou našiel posvätný spánok. Aj to prečo je stavba vyššia ako ostatné má svoje opodstatnenie a podľa historikov má pripomínať ranné stavby kresťanov slúžiace ako pohrebné veže. Menší kostol Karapet stojací hneď vedľa sa výzorom katedrále nemôže vyrovnať, zato má čosi, čo by sme inde márne hľadali. Nechal ho postaviť samotný biskup Hovhannes, aby sa do neho mohol ukryť kus svätého kríža s Kristovou krvou, ktorý získal od neznámeho pocestného. Najzaujímavejším kúskom stavby je však kamenný reliéf nad vstupnou bránou. Len tu sa dá zahľadieť do očí samotného Boha. Kým väčšina umelcov pri zobrazovaní Boha využívalo len symboly, Momik sa rozhodol ukázať ho ako staršieho bradatého muža. V ľavej ruke drží Adamovu hlavu a pod pravou sa odohráva scéna ukrižovania Krista. Obrázok Boha robí z Noravanku výnimočné miesto. Dnu do kostola sa prebíjajú posledné slnečné lúče a nádherne osvetľujú chačkar opretý o stenu. Chačkary, teda krížové kamene patria neodmysliteľne k arménskej duchovnej architektúre a dodnes sú pre domácich sväté. Niekoľko chačkarov stojí aj vonku zapichnutých do trávy, no najviac ich nájdete na neďalekom cintoríne. Po návšteve kláštora stačí prejsť pár desiatok metrov do skvelej reštaurácie, kde pripravujú perfektný mäsový šašlík so zemiakmi.
Zdroj: Tomáš Kubuš
