Pod vydavateľskou značkou YOLi vychádza posledný diel trilógie Osud Tearlingu. Lahôdka pre young adult čitateľov, ktorí si zamilovali fantasy a magické príbehy.
Príbeh o sile priateľstva, ktoré odolá aj najtemnejšej mágii.
Kelsea už nie je iba dievča z chatrče, ba ani mocná kráľovná Tearlingu. Je z nej obyčajná väzenkyňa vydaná na milosť a nemilosť krutej Červenej kráľovnej. Vydala jej svoje zafíry, odovzdala jej svoju moc, a hoci tým celkom nezachránila svoje kráľovstvo, získala preň niekoľko rokov mieru.
Dokážu ich jej poddaní zúročiť tak, aby už nikdy nemuseli do otroctva? Nezrúti sa celá ríša, keď nemá panovníčku? Alebo sa jej samej podarí zničiť neporaziteľné zlo, aj keď momentálne sedí v temnici hlboko pod palácom?
Možno by mohla povolať na pomoc silné ženy z minulosti, ktoré sa jej zjavovali tak intenzívne, až s nimi prežívala ich dávne životy…
Erika Johansenová získala na kurze tvorivého písania Iowa Writer’s Workshop magisterský titul. Hoci sa nakoniec stala právničkou, nikdy neprestala písať.
Jej literárny debut Kráľovná Tearlingu sa stal medzinárodným bestsellerom. Pozoruhodnú trilógiu o Tearlingu dopĺňa Invázia do Tearlingu a Osud Tearlingu.
„Viem, že Tearling nie je jednoduchý svet,“ píše Erika Johansenová. „Aj keď sa večne staviam proti všetkým, z tohto kráľovstva som chcela mať ozvenu života, v ktorom sa odpovede na naše otázky nedodávajú v úhľadných balíčkoch, ale musia byť odmenou za cenu skúseností a frustrácie a niekedy dokonca aj sĺz. A verte mi, nie všetky tie slzy sú Kelseine. No a niekedy tie odpovede vôbec neprídu…“
Začítajte sa do novinky Osud Tearlingu:
Sirota
Glace-Vert bol stratený ešte pred tým, ako prišla k moci Červená kráľovná. Bola to Bohom zabudnutá tajga v tieni Fairwitchského pohoria s planinami, na ktorých rastie iba najmizernejšia tráva, a s hŕstkou dedín s drevenými chatrčami uprostred vresovísk. Iba málo ľudí sa odhodlalo na sever od Cite Marche, pokiaľ mali aj nejakú inú možnosť. Život na planinách bol extrémne drsný. Ľudia sa v lete dusili od horúčavy a v zime mrzli a hladovali.
Tohto roku sa však báli ešte niečoho navyše. Zamrznuté dedinky boli nepriedušne uzavreté za novými plotmi a ohradami, za ktorými sedeli noc čo noc muži s nožmi na kolenách, skôr tiene ako ozajstné stráže. Mesiac sa skrýval za mrakmi, ktorých však ešte nebolo dosť na pravú fairwitchskú zimu so záľahami snehu. Na stráňach hôr zavýjali vlci nad nedostatkom potravy. Zúfalstvo onedlho prinúti celé svorky zísť z kopcov za veveričkami a hranostajmi, prípadne za dieťaťom, ktoré nemá dosť rozumu a pustí sa samo do lesa. Desať minút po druhej však všetky ako na povel stíchli. Jediným zvukom na celom Glace-Verte bolo smutné kvílenie vetra.
V tieni na úbočí sa čosi pohlo. Do strmého svahu stúpala temná postava. Ten muž kráčal sebaisto, no opatrne, akoby čakal pascu. Keby nedýchal, bol by celkom neviditeľný – vyzeral by ako tieň medzi skalami. Pred cestou na sever sa dva dni zdržal v Ethanovej chrasti. Rozprávali mu tam najrôznejšie chýry o postrachu dedinčanov: O tvorovi, čo chodí nocou a berie deti. V hornej časti Fairwitchu mal prezývku Sirota. Predtým sa v Glace-Verte nemuseli ničoho podobného báť, teraz sa však únosy šírili na juh ako mor. Po dvoch dňoch už počul všetko, čo potreboval. Dedinčania tomu tvorovi možno hovorili Sirota, on však poznal jeho pravé meno a vedel, že aj keď vie utekať ako gazela, pred zodpovednosťou neujde.
Je slobodný, pomyslel si skľúčene, keď sa predieral krovím na svahu. Nezabil som ho, keď som mal šancu, a teraz je slobodný.
Tá predstava ho deprimovala. Dlhé roky ignoroval fakt, že Row Finn vystrája na severe Fairwitchu, pretože vedel, že tie končiny sú jeho väzením. Každých pár rokov tam zmizlo dieťa – nešťastná udalosť, na svete však boli väčšie zlá, s ktorými treba bojovať. Napríklad Tearling, kde mesiac čo mesiac mizlo päťdesiat detí pod záštitou štátnej moci. Už aj pred nekonečným zlom zásielok s otrokmi boli Tearlinčania ako zblúdené deti, na ktoré treba neprestajne dozerať. Raleighovci kolísali medzi nezáujmom a tyraniou a šľachta bojovala o každú skyvu chleba, zatiaľ čo ľud hladoval. Fantóm celých tristo rokov sledoval, ako sen Williama Teara klesá čoraz hlbšie do trasoviska. Nik v celom Tearlingu už nedokázal pred sebou vidieť Tearov vysnený svet a už vôbec nie hľadať odvahu na to, aby zaň bojoval. Pamätali si naň iba Fantóm a jeho ľudia. Tí nestarli, nezomierali. Fantóm kradol, aby sa aspoň nejako zabavil. Nachádzal malicherné potešenie v týraní najhorších Raleighovcov. Z odstupu sledoval pokrvnú líniu Tearovcov – nenápadne, takmer záhaľčivo sa snažil presvedčiť sám seba, že by na nej mohlo záležať. Tearovské gény sa nehľadali ťažko, lebo každý ich nositeľ skôr či neskôr preukázal isté črty: česť, intelekt a železnú vôľu. Za tie roky niekoľko Tearovcov skončilo na šibenici pre zradcov, ani pritom však nestratili jemnú auru kráľovského rodu, ktorý ich odlišoval od všetkých ostatných. Fantóm tú ich povahu dobre poznal. Vyžarovala už z Williama Teara a charizmy, s ktorou dokázal presvedčiť takmer dvetisíc ľudí, aby šli za ním do neznáma za oceánom. Ešte aj tá mortská suka, hoci skazená do hĺbky duše, v sebe niesla náznak jeho lesku. Červená kráľovná však nemala potomkov, a tak si Fantóm dlho myslel, že táto rodová línia sa navždy stratila.
Až kým sa neobjavilo to dievča.
Bolestne zasyčal, lebo sa mu do dlane zapichol tŕň. Cez kožu neprenikol – už si ani nespomínal, kedy naposledy krvácal. Mnohokrát sa pokúšal pripraviť o život, aj to nakoniec vzdal ako nemožné. Potrestali ho spolu s Rowom, teraz však videl, že bol ako slepý. Rowland Finn nikdy neprestal intrigovať pre jediný okamih v celom dlhom živote. Aj on čakal na toto dievča.
Bola to prvá dedička rodu Raleighovcov, ktorá nevyrastala na hrade. Fantóm ju často pozoroval. Navštevoval ju, keď nemal čo robiť, a niekedy, aj keď mal. Spočiatku sa nijako výrazne neprejavovala. Kelsea Raleighová bola tiché dieťa pohrúžené dovnútra, nie navonok. Väčšinu jej vzdelania zabezpečovala tá stará sekera lady Glynnová, on však cítil, že jej osobnosť ticho a nenápadne formuje aj starý Bartolomej. Ako rástla, obklopovala sa knihami, a to Fantóma zo všetkého najväčšmi presvedčilo, že si zaslúži osobitnú pozornosť. Jeho spomienky na Tearovcov bledli, pomaly a nezadržateľne vyprchávali, no jedno si pamätal celkom jasne: Vždy milovali knihy. Raz bol svedkom, ako si dievča sadlo s hrubou knihou pod strom pred chatrčou a celú ju prečítalo za štyri alebo päť hodín. Pozoroval ju z úkrytu medzi stromami, no vedel, ako vyzerá človek, ktorý sa dokonale pohrúžil do textu. Pokojne mohol vyjsť a sadnúť si priamo pred ňu, vôbec by ho nezaregistrovala. Odvtedy mu bolo jasné, že je naozaj ako Tearovci. Vo svojom vnútornom svete žila prinajmenšom tak intenzívne ako v tom vonkajšom.
Od toho dňa musel byť pri chatrči vždy aspoň jeden z jeho ľudí. Ak sa nejaký pocestný priveľmi zaujímal o jej obyvateľov – Bartolomeja niekoľkokrát sledovali podozriví muži z vidieckeho trhu –, už nikdy o ňom nik nepočul. Fantóm si ani nebol istý, prečo sa tak stará. Hnal ho inštinkt a Tear im od začiatku vtĺkal do hlavy, že inštinkt je dôležitá vec, ktorej treba veriť. Cítil, že to dievča je iné. Dôležité.
„Mohla by byť z Tearovho rodu,“ povedal raz svojej družine, ktorá sa usadila okolo ohňa. „Mohla by.“
Nikdy sa to nedalo vylúčiť. Medzi Elyssinými strážcami bolo niekoľko chlapov, o ktorých pôvode nič nevedel. Či už patrila k Tearovcom alebo nie, tá dievčina si zaslúžila pozorný dohľad, a ako plynul rok za rokom, Fantóm postupne menil prístup. Zakaždým, keď sa Raleighovi začalo dariť s vytváraním skutočného spojenectva s niektorým z bohatých šľachticov Tearlingu, zameral sa naňho, prepadával jeho karavány a sklady, kradol úrodu a mizol v noci. Keď straty dosiahli istú úroveň, Thomas o nového spojenca zase rýchlo prišiel. Zároveň si vytváral sieť spolupracovníkov v Mortmesne, rovno Červenej kráľovnej pod nosom. Keby sa dievča nejakým spôsobom dostalo na trón, ako prvé bude musieť nejako vyriešiť zásielky otrokov. Mortmesne bolo zraniteľné voči každému, kto vedel, ako vyvolať nespokojnosť poddaných, a po rokoch trpezlivej práce sa tam začala rozbiehať celkom slušná vzbura. Mal skrátka na starosti toľko vecí, že Rowa Finna jednoducho zanedbal.
Spomedzi skál sa pred ním nečakane vynorila postava, a tak zastal. Každý iný by videl iba temnú siluetu, on však mal dar nočného videnia a vedel, že je to dieťa – malý chlapec, päť- alebo šesťročný. Na sebe mal v podstate len handry a kožu sinavú od zimy. Bol bosý.
Fantóm naňho chvíľu hľadel. Mrazilo ho z toho až do špiku kostí.
Nezabil som ho, keď som mal šancu.
Chlapec sa vrhol vpred, Fantóm však zavrčal ako mačka. Detské oči, ktoré ešte pred sekundou dychtivo žiarili, opäť potemneli a vydesene sa pozreli na votrelca.
„Nie som mäso pre tvoje zuby,“ vrčal Fantóm. „Priveď mi svojho pána.“
Chlapec naňho ešte chvíľu hľadel a potom zmizol medzi skalami. Fantóm si zaclonil oči s pocitom, že sa svet okolo neho šialene krúti, akoby sa ocitol v brutálne temnom víre. Keď to dievča zrúcalo most v Novom Londýne, nadobudol istotu, odvtedy však žil pod neprestajným prívalom pochybností. Bola v mortskom zajatí a Howellova posledná správa jasne naznačovala, že sa ju chystajú previezť do Demesnu. Pravá kráľovná nakoniec predsa len prišla, objavila sa však neskoro.
Dolu svahom čosi kráčalo. Bol to len chumáč dymu v temnote, Fantóma však už hrozne dlho nik nedokázal zaskočiť. Neustúpil ani o krok. Čakal. Keď sa naposledy rozprávali, bolo to… kedy? Pred vyše dvoma storočiami, keď na tróne ešte vždy sedel James Raleigh. Fantóm chcel zistiť, či ho Finn nedokáže zabiť. Dorezali sa vtedy nechutne, to je pravda, ani jeden z nich však nevycedil ani kvapku krvi.
Boli sme priatelia, spomenul si náhle. Dobrí priatelia.
Milan Buno, literárny publicista