Individualista, bohém, dobrodruh – prívlastky, ktoré len sčasti vystihujú a charakterizujú umelca s nepokojnou dušou – umelec taký aj má byť – sa rád pohráva aj so svojím menom, respektíve jeho grafickou podobou. Napokon posúďte sami – PALI sUSA – napríklad. Spontánne, živelné, nezávislé a originálne sú aj jeho diela.
V súčasnosti sa okrem maľovania venuje i „dobrodružnej“ činnosti galeristu. Pred pár dňami v River Gallery osobne otvoril vernisáž výstavy speváčky Zuzany Smatanovej – Tváre. Kto dal túto nevšednú dvojicu dokopy?
Ako ste sa dostali k otváraniu výstavy portrétov speváčky Zuzky Smatanovej?
Príbeh sa začal asi pred piatimi-šiestimi rokmi, kedy Zuzanka spievala na mojej vernisáži v Slovenskej výtvarnej únii, čo bola veľká výstava venovaná asi najkrajšiemu ostrovu na svete. Reunion, kde som bol maľovať, leží medzi Madagaskarom a Maurítiom. Vystavovali so mnou mladé osobnosti slovenského výtvarného umenia Števo Pabčo, Ivona Žirková a Julka Haluzová, ktorá sa vedľa mňa objavila po prvýraz. Postupom času som sa prozreteľnosťou osudu stal galeristom, no predtým som mal aj produkčnú spoločnosť, takže sme sa stretali so Zuzkou. Vlastne popri bežných príbehoch života sme dospeli do tohto momentu. Zuzka mala vždy vzťah ku kresbe, viedol ju k nej otec, ktorý zomrel na srdečnú príhodu. Našla si „kolekciu osobností“, ktorých chcela nakresliť, a to vyústilo do výtvarného príbehu s pridanou hodnotou. Pridanou hodnotou v tomto prípade je, že podporíme detskú kardiológiu, pretože čo sa mi vybaví pri slove srdce? Predsa láska.
Vy ste láskou posadnutý, že ?
(Smiech) Asi áno. Samozrejme. U mňa sa láska spodobuje v ženskosti, Zuzka je tiež pôvabná, krásna, šarmantná žena. Ale vráťme sa k srdiečku – nápad urobiť celú výstavu, ako benefíciu pre detské kardiocentrum, sa mi veľmi zapáčil a som rád, že sme to dotiahli do konca.
V čom spočíva benefícia tejto výstavy?
Obrazy budú predané, s tým, že hoci sme komerčná galéria, vzdali sme sa nároku na provízie a rovnako sa Zuzka vzdala honoráru, v prospech detského kardiocentra.
Galerista – je to logické vyústenie vašej maliarskej činnosti?
Skôr dobrodružnej (smiech).
Takže čo je väčšie dobrodružstvo – maľovať vlastnú tvorbu, alebo byť galeristom?
Asi to druhé. V prípade maľby – je to tvorba diel. Človek má víziu, že možno jeho diela raz budú ocenené, a on bude slávny…
… po smrti najlepšie…
…zvykne to tak byť, v Európe minimálne. Smola galeristu je to, že je mnohokrát anonymný. V každom prípade akékoľvek diela dokážete doniesť do galérie, je to veľký príbeh komunikácie, veľký príbeh cestovania, veľký príbeh transportov, poistenia – stále nejaké dobrodružstvo. A pritom ste stále v anonymite, riešite slávu a meno umelca, ktorý vystavuje.
Od maľovania si odbiehate do role galeristu a keď máte plné zuby papierov, telefónov, počítačov – vezmete štetec a maľujete?
Trochu áno. Galéria to je ako dieťa – 24 hodín sedem dní v týždni a maľovanie je pre mňa forma relaxu. Ale krásne je, že som aj výtvarný príbeh spojil s Julkou Haluzovou, tvoríme v jednom ateliéri, robíme spoločné výstavy. V januári sme vystavovali v Jeruzaleme. Kým Julka je naozaj celý deň v ateliéri, ja zase deň venujem galérii a podvečer zavítam do ateliéru, kde sledujem jej príbeh. Toto obdobie je pre mňa veľkým prínosom, na rozdiel od čias, keď som sa cítil slovenským van Goghom, ruval sa s tým, položiť život na oltár umenia, uchľastať sa, nepredať ani jeden obraz, len aby z toho vyšlo to najväčšie „emočno“ , tak dnes je to naozaj iné. Dnes v tom vidím úplne iné veci – ako keď si človek pustí večer dobrú hudbu, napríklad Čarovnú flautu od Mozarta.
Počúvate hudbu aj pri maľovaní?
Niekedy som ju počúval nonstop, dokonca boli časy, keď som bez vážnej hudby alebo Apocalypticy a otvorenej fľaši ani nemohol tvoriť. Dnes je všetko úplne inak – milujem ticho a pri abstinovaní mi napadajú úplne iné myšlienky, ako keď som maľoval, akože s veľkou inšpiráciou podporenou alkoholom. Sú to dva rôzne príbehy a v tom je to kúzlo.
Nechystáte sa o tom napísať knihu?
Veľa ľudí ma nabáda napísať motivačnú knihu – ako sa môže človek vyvíjať od strojníckej priemyslovky, cez nie neznámeho výtvarníka, až po príbeh galérie. Možno raz, v krásnom veku, keď toho bude na pamäti. Príbeh, ktorý teraz ešte zreje vyjde na svet niekde na chalupe pod lesom, so srnami a so psom, keď už nebudem mať žiadne ambície, poviem si, bolo to fajn. Umenie je niečo, čo možno k životu nepotrebujeme, ale dokáže ten život neuveriteľne spríjemniť.
Zuzka je speváčka, aký je váš vzťah k spievaniu – spievate si pri maľovaní, na bicykli či nebodaj pri lyžovaní?
K spevu som sa zatiaľ nejako mimoriadne neuchýlil, aj keď pri šoférovaní mu občas prepadnem. Ak ma niekto pozoruje na semaforoch z vedľajšieho auta, pomyslí si – blázon. Niekedy mám potrebu vypeckovať si hudbu v aute a som milovník opernej hudby. Niektoré árie si dokážem naozaj vychutnať, ako napríklad dueto Papageno-Papagena, je veselé hravé, takže ho kedykoľvek môžem počuť a rovnako Adrianu Kučerovú z Rómea a Júlie. Dokážem spievať s ňou z plných pľúc.
FOTO: Vi-An a Patrik Ratajský.
