Hainburg, konkrétne hotel Altes Kloster, bol nedávno svedkom nevšednej udalosti. Do jeho skvostných priestorov zavítal so svojimi veľkoformátovými fotografiami, cestovateľ, dobrodruh a fotograf – hoci to posledné pomenovanie skromne odmieta – Peter Šurík. V januári pompézne pokrstil knihu o Afrike, ktorá bola emotívne čiernobiela. Vystavené fotografie však hýria farbami a pochádzajú z časti z Afriky a dve tretiny vystavených fotografií z Indonézie. Výstava potrvá ešte do 15. mája a stojí za to pozrieť si ju. Prenesie vás do ďalekých svetov, divokej prírody, budete obdivovať iné rasy ľudí vo svojich bežných radostiach i smútkoch a utrpení… O dojmy sme sa podelili so samotným autorom fotografií, ale emócie z vernisáže nám pretlmočili aj jej návštevníci.
Na rozhovor sme vás vytrhli z kruhu veselej skupinky, prezraďte nám, kto sú tí ľudia a na čom ste sa tak skvele bavili? 
Bavili sme sa na spoločných spomienkach, ktoré máme z našej, zatiaľ, ostatnej spoločnej výpravy, ktorou bolo ukrižovanie Krista na Filipínach. Nadšene reagovali na moje pozvanie na vernisáž a mňa potešilo, že ma prišli podporiť. Sú to skutoční cestovatelia, ktorí vedia, čo je zažiť, že sa niekoľko dní nesprchujete, nekúpete, niekedy aj nevyzujete topánky. Spomínali sme na úsmevné situácie, ktoré niekedy boli aj cez slzy od únavy, ale dnes sa už vieme na tom zasmiať a baviť. Ľudia, ktorí to nepoznajú, najčastejšie hovoria o nebezpečenstve, ktoré na cestách na nás číha, čo je niekedy aj pravda, ale práve doma, pri podobných príležitostiach, pôsobia naše zážitky úsmevne.
Dnes ste plný radosti a úsmevov, ako však prežívate nebezpečné chvíle v danom momente?
Samozrejme si aj zanadávame, keď treba niekam vyliezť alebo odniekiaľ zliezť, treba niečo vytrpieť, potíte sa, ničíte sa, máte rôzne zranenia, bolesti, ale pri podobných stretnutiach je to už len a len o úsmeve. Ste doma v bezpečí, všetko ste prežili, pozeráte sa na fotografie, ktoré sú dôkazom, že ste tam boli, zažili niečo, mohli ste to vnímať všetkými zmyslami, aj keď fotka je len statický pohľad. My sme to však cítili, ohmatávali, prežili s plným nasadením.
Partia kamarátov je teda z Filipín, môžeme sa tešiť na výstavu fotografií alebo knihu aj s touto tematikou?
Mám sen, vydať knihu o etnikách, ktoré sú na svete. Dnes na vernisáži bol aj indonézsky veľvyslanec a zhodou okolností aj Indonézia je krajina, kde prejdete niekoľko kilometrov, naozaj niekoľko málo kilometrov a už je tam odlišné obyvateľstvo, iná kultúra. Chcel by som aj počas svojich ďalších ciest čo najviac takých ľudí stretnúť, „cvaknúť“, porozprávať sa s nimi, urobiť knihu o kultúrach. Pre mňa – kresťana – tam musí byť aj kresťanstvo. Filipíny sú najväčší extrém, deje sa to všetko len v jednej dedinke pri Manile a som nesmierne rád, že som tam bol, zažil to, nafotil a verím, že sa čoskoro podelím so zážitkami so širokým okruhom ľudí. Súčasťou celej ceremónií ukrižovania Krista nie sú herci, ale normálni ľudia – farmári, kožiari, ktorí tam “účinkujú“ a celé finále ukrižovania sa uskutoční reálne. Pre mňa to bol veľmi silný zážitok a v knihe bude mať svoje miesto.
Vráťme sa do reality dnešného večera. Pred jeho začiatkom ste pomerne nervózne chodili medzi prichádzajúcimi ľuďmi a fotkami a dokonca ste vyslovili obavy ako to ľudia prijmú, či sa to bude páčiť. Uplynulo pár hodín od oficialít, máte za sebou množstvo rozhovorov s návštevníkmi vernisáže – známymi i neznámymi, aké sú vaše pocity teraz?
Moje obavy vyplynuli z toho, že zaujať dnes človeka je naozaj ťažké. Existuje National Geographic, kde je kvantum odborníkov, ktorí môžu podobné veci nafotiť, nakrútiť, čakať v kríkoch niekoľko mesiacov na vhodný záber. Ja na to nemám čas ani priestor, mám rodinu, robotu, cestovanie a fotenie je skôr záľuba. Skúsil som inú techniku fotenia, zameral som sa na vysoký alebo nízky kontrast pri vyťaženosti farieb a dal som tomu väčšiu hĺbku. Zrazu vznikali fotografie, ktoré vo mne vyvolávali ešte väčšiu emóciu ako som dovtedy vnímal. Tak som si povedal, že urobím experiment, ktorý stojí veľa peňazí- je tu 164 veľkoformátových fotografií – a ak mi ľudia nehovorili len zdvorilostné frázy, čo si nemyslím, oplatilo sa. Potešili ma slová – je to iné, niektoré fotografie pôsobia dokonca trojrozmerne, pretože videli v tom život a emóciu, ktorú som sa snažil na fotografii zachytiť. V januári, na krste knihy, to bolo o Afrike a čiernobielej fotografii a teraz som chcel ukázať, že čiernobiela fotografia má svoje pevné miesto, ale aj farba je úžasná. Po Afrike som teda predstavil aj Áziu, ktorá je rozmanitá, ľudia a farby sa vám menia pred očami počas pešieho prechodu, obe sú mojím koníčkom, aj keď by som chcel vidieť celý svet.
Prítomných očarili farby do takej miery, že sa tu polemizuje – je to naozaj tak alebo si autor pomohol prifarbovaním?
Neprifarboval som, aj keď v konečnom dôsledku to môže byť jedno, ak ide o zdôraznenie emócií. Je to fakt len o vysokom kontraste, ktorý vytiahne z farieb čo najviac. Keď presvitá slnko cez zeleň, sfarbuje sa to na fotke do zelena, ak je slon prirodzene hnedý ale stojí v priezračnej modrej vode, chytá odtiene modrej. Mal som pocit, že je dobré dať to na výstavu, lebo hrá to farbami. Je to skutočné, reálne a ľudia majú možnosť vidieť slonov ako sa hrajú, supov na hostine, leoparda, ale aj smútok – žena s umierajúcim dieťaťom na rukách. Preto som zvolil farby, aby emócia vystúpila inak do popredia ako pri čiernobielej fotografii, ktorá by v tomto prípade mohla byť smutná, takto hrá farbami.
Prítomní boli nadšení, vtiahnutí do deja, aký osud teraz čaká tieto nádherné, farbami hýriace obrázky?
Sú súčasťou predaja, aj keď je diskutabilné, či si ich niekto kúpi, keďže ide vyslovene o moje zážitky. Na druhej strane si viem predstaviť, že prinesú ľuďom do obývačky, spálne alebo inej miestnosti v dome kúsok iného sveta, ktorý ako cestovatelia mohli zažiť alebo nikdy nezažijú. Samozrejme, pripravujeme ďalšie výstavy, 20% z predaja ide do Rwandy na záchranu horských goríl, a aby to naozaj bolo doručené na konkrétnu adresu, chcem to tam odniesť osobne, pretože peniaze sa v Afrike môžu nenávratne stratiť. Podporujem konkrétne projekty a toto je jeden z nich. Samozrejme obrazy putujú ďalej so mnou, dokonca tie komerčné už majú svojich adresátov, aj keď pre mňa je dôležité poklepanie po pleci, vyjadrenie obdivu k tomu, čo sa mi podarilo zachytiť, pretože uznanie živí umenie. Obchod je obchod, je to jedna časť života, ale ak vidíte v ľuďoch, v ich očiach a tvári emócie, ktoré v nich vyvolali fotografie, to je to, prečo to má zmysel robiť.
Vás čo čaká v najbližších dňoch?
Najbližší mesiac sa povenujem robote a rodine, potom ma čaká Etiópia. Priznám sa, mám trochu stiahnutý žalúdok už teraz, spať v stane obklopený šelmami, domorodcami, ktorí môžu byť nevyspytateľní, takže v hlave mám veľa otáznikov. Na druhej strane je to absolútna „Mekka“ ľudstva, aj pôvodný človek pochádza práve z Etiópie, neviem si predstaviť neísť tam. Ak ma čaká len polovica toho, čo som sa dočítal, už teraz sa neskutočne teším.
Naštartovala vás táto výstava, chcete to robiť aj naďalej – cestovať a fotografovať?
Bolo tu prítomných veľa ľudí, ktorí majú s mojou prácou skúsenosti, že použili moje fotografie na reklamné kampane, čiže zaradilo ma do marketingových projektov svojej spoločnosti. Neváhali mi dokonca ponúknuť pomoc v zmysle, koľko potrebujem., pomôžeme, lebo sa im to páči. Pre mňa to znamená , že si nemusím všetko financovať sám, čo je dosť dôležitý moment, aj keď nie rozhodujúci. Rovnako ako pre nich nie je rozhodujúci kalendár alebo iný projekt, ktorý im ponúknem ako to, že ma chcú podporiť. Okrem toho robím pre klientov a záujemcov expedície, ktoré možno nie sú až také šialené ako som ochotný podstúpiť ja, ale zase majú dynamku. Zažijú niečo, čo by s cestovnou kanceláriou nezažili, s príbehmi, ktoré sa tam naozaj udiali, pretože sa snažím získať čo najviac informácií o mieste kam ideme.
Odkiaľ máte dar reči a vôbec fluidum, že dokážete nielen nafotiť neuveriteľné obrázky, ale ich aj odprezentovať s iskričkami v očiach tak, že človek po vašom výklade má chuť naťukať na internete najbližšiu letenku a odletieť do tej oblasti?
To je akoby ste sa bavili s dievčaťom, ktoré sex nikdy nezažilo o sexe, a potom sa bavili s tým istým dievčaťom, keď už sex mala (úsmev). Pokiaľ to človek nezažije nemôže mať pocity, ktoré vie „predať“. Ak však aspoň raz zažijete atmosféru, vôňu, pachy, ktoré k tomu patria, aby vo vás umocnili kolorit navštívenej oblasti, inak o nej hovoriť neviete, len s emóciami.
Na cestách určite riešite jedlo, ako je to s vami, varíte?
Dokážem uvariť veci, aby som prežil – kávu, čaj, párky, teraz som sa naučil soté (smiech). Milujem sviečkovú od mojej partnerky Alenky, ktorá ju robí vynikajúcu a úplne najviac bryndzové halušky. Alenka mi dokonca kúpila drevenú misku a lyžicu, pretože nie som chlap, ktorý príde domov a bezhlavo zje, čo je navarené. Jedlo si dokážem skutočne vychutnávať, som gurmán a preto som vďačný, že Alenka je ochotná a schopná vymýšľať pre mňa kulinárske špeciality.
Máte obľúbenú kuchyňu na svojich cestách, na ktorú sa mimoriadne tešíte?
Každá kuchyňa je úplne iná, z európskych mi vyhovuje španielska i talianska, ktorá k nám prenikla natoľko, že ju vnímame ako súčasť našej kuchyne. Ázijská je rôznorodá, thajské jedlá sú absolútne super, rovnako ma príjemne prekvapili jedlá v Kambodži, kde však oproti nám jedia obrovské polievky. Ako som bol na Filipínach – taktiež neskutočné jedlá, aj keď kačacie zárodky sme už nedokázali ochutnať (úsmev), ale skúsili sme škorpióny, ktoré sú jedlou turistickou atrakciou. Chrúmať pancier škorpióna je ojedinelá skúsenosť, ale skúsili sme aj vývar z lastovičieho hniezda, čo bolo dobré a dalo to vitalitu. Ťažko povedať, ktorá je top, ale som Európan, tak inklinujem skôr k európskym kuchyniam. Indická kuchyňa maximálne dva týždne, pretože je silná pikantná a to náš žalúdok neunesie dlhšie.
Vaše cesty sú dobrodružné, kam najbližšie zoberiete dcéru Sárinku a partnerku Alenku?
Sárinka oslávi v najbližších dňoch štyri roky, tak to vidím na Disneyland a keďže ten sa nachádza blízko Paríža, tak ideme do Paríža. Aj keď samozrejme prihliadam na to, či nie je dnes Paríž nebezpečnejší ako Etiópia. Na jeseň pripravujeme svadobnú cestu, tak to chcem, aby bolo to pravé orechové. Vraj môžem vybrať.
Asi nie pod stan a týždeň sa nesprchovať, ale skôr nejaký hotel s hviezdičkami, že?
To samozrejme nie, ale chcem nájsť kompromis medzi luxusom a stanom. Aby trochu aj partnerka spoznala to naturálne, čo zažívame s priateľmi, aby to celkom nebolo len o hoteli s hviezdičkami.
Ste známy aj tým, že máte rád deti a rád pre ne robíte rôzne materiály, aby spoznávali iné krajiny, iné rasy, o tom bude asi aj vaša nabližšia aktivita….
Výstava v Hainburgu končí 15.mája a už 21.mája budú v Bory Mall v Bratislave vystavené fotografie zvieratiek do 5.júna 2016 – WORLD IN MY LENS – Will Animals je výstava fotoobrazov, ktoré zachytávajú život divokých zvierat z pralesov, ale aj širokých, horúcich saván Afriky. Zobrazujú divoké šelmy a ich obete v reálnom,každodennom boji o prežitie. Zábery hrochov, nosorožcov, levov, zebier, žiráf, či loviacích leopardov na veľkoformátových fotkách priblížia skutočný život zvierat, ktoré poznáte len zo zoologických záhrad a dokumentárnych filmov. Pre každé dieťa je pripravený darček.
Na vernisáži sa zišlo množstvo ľudí, zopár sme ich vyspovedali, aby se sa dozvedeli, ako na nich fotografie zapôsobili:
Ibrahim Maiga, spevák, herec: Cítim sa na vernisáži ako doma a som nesmierne dojatý. Naozaj. Ak je niekto z Afriky ako ja a pomerne dlho mimo domova, naraz sa objavím na výstave fotografií, na ktorých vidím útržky z domova, normálne mám husiu kožu a slzy v očiach. Uvedomujem si tu veľa vecí, ktoré poznám z domova a cítim sa naozaj úžasne.
Roman Lazar, maliar: Veľmi pekná post produkcia, je to dôležité a potrebné, aby sa podobné umenie dostávalo medzi ľudí, lebo všetko pekné je dôležité.
Beáta Dubasová, speváčka: Som nadšená, fotografie sú veľmi pekné, emotívne a potešil ma aj dress code – safari lifestyle, takže aj by sa mohlo zdať, že sme rovnakí, ale kreativita niektorých ľudí ma fascinuje. Som rada, že som tu. Skvelé, pekný večer.
Maja Velšicová, herečka, speváčka: Milujem zvieratká, aj keď na fotkách nie sú len zvieratká, ale obraz krajín z rôznych oblastí. Preto som pozvánku prijala a všetko odložila, aby dom tu mohla byť. Nádherné fotografie, som nadšená a blahoželám autorovi k fotkám i zážitkom, ktoré určite pri ich získavaní mal. Stretla som tu množstvo ľudí, čo je perfektné, pretože práca človeka má vtedy zmysel, ak je o ňu záujem.
Jana Hubinska,speváčka,hereč, cestovateľka, fotografka: Večer je prekrásny, fotografie sú nádherné, veľa som precestovala a vďaka týmto fotografiám som sa ocitla aj ja opäť v Afrike a Ázii, mnohé miesta som dokonca navštívila, alebo minimálne som bola poblíž . Ďakujem za tento zážitok, že som síce v Hainburgu, ale zároveň na dvoch iných vzdialených kontinentoch.
Peter Hečko,spevák: V Afrike som bol, no nie takto v prírode, ale v Maroku na hudobnom festivale, lebo tamojší kráľ mal narodeniny a s Júliou sme na námestí hrali hodinový koncert. Výstava je úžasná a s Peťom Šuríkom sme sa nevideli asi 20 rokov, ale kedysi sme spolupracovali na veľkých akciách a spôsob spracovania fotiek je neuveriteľný. Toto som ešte naozaj nikdy nevidel, niektoré pripomínajú skôr maľby, nádherne urobené.
Karin Haydu, herečka: Mám rada zvieratá, mám rada prírodu, tieto fotografie sú úplne fantastické, som nadšená. Zažila som aj januárový krst jeho knihy o Afrike, ktorá na rozdiel od tých obrázkov bola čierno-biela a je to celé fantastické. Som rada, že som sem merala cestu, hoci som ešte popoludní moderovala krst knihy v Bratislave. Nezabudnuteľný pôžitok z tvorby Petra Šuríka, fotografia ma fascinuje, aj keď ja maľujem akrylovými farbami.
Bibiana Ondrejková, herečka: Prišla som sa zabaviť, pozrieť si nádherné fotografie, stretnúť priateľov a pospomínať na Afriku. Petrove obrazy poznám, vedela som na čo idem, vytešujem sa tu, hoci by som mala doma pracovať na rozprávkovej knižke – už druhej o Juľke. Ospravedlňujem sa vydavateľstvu (úsmev).
Daniel Bidelnica, maliar: Cítim sa fantasticky, nie je to moja akcia, takže moment zodpovednosti opadol, bavím sa a som rád, že sa niečo podobné deje. Výstava je veľmi zaujímavá, nie každému sa podarí ísť do Afriky, preto je skutočne veľmi skvelé, že Peter Šurík poskytuje pohľad do Afriky a Ázie širokým masám.
Ivan Laca, herec a dabingový režisér: Netušil som, že existuje v Hainburgu takýto priestor, a že práve Slováci sem prenikli takouto skvelou fotografickou výstavou. Peter Šurík má môj hlboký obdiv, fotky sú fascinujúce.
Pripravila Anna Olvecká
