Jordánska Petra je novodobým divom sveta a jedným z najfascinujúcejších miest našej planéty. Môžete byť kúsok od nej a netušíte, že sa obrovitánskymi skalami sa skrývajú hrobky, ulice, zvyšky stavieb a kedysi tu pulzovala civilizácia tajomných Nabatejcov. Mnohých dobrodruhov zlákalo volanie kameňov ukrytých v Petre, aby sem prišli, zamilovali sa a hovorili o ňom ako o najkrajšom mieste celého Blízkeho Východu.
Vstup do Petry je zaujímavý, pretože aby človek dosiahol samotný začiatok, musí prejsť kus cesty vyšliapanou cestičkou z ktorej vyrastajú kamenné bloky Džin či zaujímavá Egyptská hrobka ozdobená obeliskami. Úzka štrbina vtesnaná medzi farebné skaly dostala prezývku Siq. Na jej konci sa rozprestiera zabudnuté mesto vtlačené do skál. Po vydláždenej ceste sa ozýva dupot koní, hrkot drožiek, ale najviac ľudí si aj tak všetku tu krásu vychutnáva po vlastných. Farby aké sem príroda namiešala nemajú žiadnu chybu. Touto cestou prišla do mesta skaza, prišlo ňou zabudnutie, ale kráčal tadiaľto aj švajčiarsky dobrodruh Burckhardt, ktorý ju v roku 1812 znovu objavil pre náš svet. Nechce sa veriť, že odvtedy už prešlo 200 rokov. Medzi skalami sa konečne objaví fasáda pokladnice Al-Khazneh. Ide o najznámejší pohľad zo skalného mesta a vždy, keď tadiaľto kráčam rozbúcha sa mi srdce ako by som tu bol prvý krát. Orientálnu atmosféru miesta dotvárajú oddychujúce ťavy, niekoľko Beduínov a horúčava zmiešaná s pieskom. Kedysi si ľudia mysleli, že sem ukryl faraón svoj poklad a preto začali stavbu nazývať pokladnicou. Pravda je však taká, že išlo o luxusnú kráľovskú hrobku, kde nechali stavitelia splynúť rímsku eleganciu s miestnou tradíciou. Nabatejské hrobky tak dýchajú výnimočnosťou akú by sme len sotva niekde inde hľadali. Za Pokladnicou sa prašná cesta kľukatí do diaľky. Niekto by si mohol myslieť, že Pokladnicou krása Petry skončí, ale opak je pravdou. Len pri nej začína. Niekoľko ďalších hrobiek stojí bez pohnutia popri ceste, ale zrak sa upiera na blízke kopce. Jeden z nich je Džebel Madbach, kde vyhĺbili na vrchole hory obetisko a postavili obelisky. Cesta k nemu vedie do strmého kopca, cez desiatky či stovky schodov, ale kto sa rozhodne vyšliapať až nahor, zostane stáť v nemom úžase. Ďalší pahorok patrí kráľovským hrobkám. Cesta k nim sa dvíha pár desiatok metrov za rozľahlým rímskym divadlom kam sa svojho času pomestilo 15 000 divákov. Urnová, Palácová, Hodvábna aj Korintská hrobka, všetky s prívlastkom kráľovské, sa vypínajú vytesané v skalách nad hlavami. Centrum dnešnej Petry tvorí niekdajšia rímska cesta, ktorá je miestami stále vydláždená pôvodnými kachličkami. Smerovala až k Veľkému chrámu a víťaznému oblúku. Práve tu sa schádzali ľudia, obchodovali, predávali, preberali novinky či uzatvárali svadby. Dnes je tu len zhluk kamenných ruín. Chrámy zívajú prázdnotou a v tieni sedí niekoľko obchodníkov so šatkami, kameňmi či historickými napodobneninami. Vyschnuté koryto plné veľkých kameňov pretína ulicu a za ňou sa cesta stráca. Vyšliapanou cestičkou kráča niekoľko mulíc s nákladom a bosí chlapci ich popoháňajú. Hodinu odtiaľto v kopcoch sa ukrýva nádherný kláštor Ed Deir. Má to jeden háčik a to vyšliapať okolo 800 schodov vytesaných do skál. Možno to znie hrozivo, ale ako náhle sa človek túla jordánskou prírodou, rýchlo na to zabudne a stúpa stále vyššie a vyššie. Vysoké skalnaté bralá rôznych tvarov sa striedajú s pestrofarebnými kameňmi, pričom sa sem-tam v tejto nehostinnej krajine objaví strom. Beduínska rodina si pod skalným previsom chystá na ohni raňajky a varí kávu či čaj. Akoby bol odrazu čas posunutý o sto rokov dozadu. Kláštor Ed Deir je nádhernou stavbou a pri pohľade na neho sa človek neubráni myšlienkam, že sa podobá na pokladnicu Al-Khazneh. Dnes mu každý povie „kláštor“, ale jeho názov je mierne zavádzajúci, pretože táto stavba predstavuje chrám pravdepodobne zasvätený nabatejskému kráľovi Obodasovi I., ktorý bol po smrti prehlásený za Boha. Petra je krásna, tak krásna, že je ľahké sa do nej zamilovať a kto tak spraví, nie je to nič iné ako láska na celý život.
FOTO: Tomáš Kubuš
