Druhé najväčšie portugalské mesto Porto zarezonuje v mysli aj človeku, ktorý v ňom nikdy nebol. Nepreslávilo ho len sladké víno rozvážané v sudoch na rieke Douro, ale aj jeho nádherná architektúra rozťahaná uličkami a námestiami starého mesta a kostoly obložené farebnými obkladačkami. Niet divu prečo o ňom hovoria ako o najkrajšom portugalskom meste.
Porto postavené na pahorku je miestom plným prekvapení. Jeho ulice sa rozbiehajú do mierneho svahu, aby o niekoľko desiatok metrov mohli padnúť nadol a stratiť sa za rohom, kde sa rozplynú do námestia. Najživším miestom celého Porta je krytá tržnica vtesnaná medzi domy. Ráno v nej pulzuje život a pulty či obchodíky sú plné zeleniny, ovocia, ale aj obľúbených rýb či portugalskej špeciality bacalhau, sušenej tresky. Tú človek spozná po čuchu, pretože sa z nej šíri typický zápach sušených rýb. Miestni si však pochvaľujú jej chuť a hovoria o nej ako o najväčšej špecialite. Portugalci majú v sebe dedičstvo námorníkov a rybárov, preto majú zákutia s rybami a darmi mora najviac trhovníkov aj nakupujúcich. Ku katedrále vedie spleť ulíc, zákrut a ciest. Škrípavý zvuk vystriedajú tupé, kovové údery a odrazu sa objaví na ulici stará, tradičná električka aká križuje aj lisabonské ulice. Mohli by mať dávno nové, ale Portugalci milujú svoje tradície a potom je z nej veľmi dobrá turistická atrakcia. Za starými, neúplnými hradbami sa skrýva hneď niekoľko portských pokladov. Malé námestie sa zvažuje k parku za ktorým stojí kostol s nenápadnou fasádou krčiaci sa v prítmí vyšších budov. Igreja de Santa Clara patrí k prekvapeniam, aké vedia vyraziť dych, pretože od nich človek nič nečaká. Za dvermi sa odkryje sakrálny svet plný drevených sôch a profesionálnej drevorezbárskej práce osvedčenej storočiami. Davy ľudí prúdia k pahorku, odkiaľ sa dvíha stará katedrála Sé do Porto. Námestie pred katedrálou stráži jazdec na koni a nespúšťa oči z najdôležitejšej románskej stavby Portugalska. Aj ľudí presvedčí, aby jej venovali dlhé pohľady, no oči turistov sa nechajú zlákať aj na panoramatický výhľad na celé Porto. Farebné domy Porta sú rozsypané všade naokolo a nad škridlicami striech sa objavujú vysoké zvonice kostolov alebo monumentálne fasády palácov. Krajšiu vyhliadku na mesto by sme ťažko hľadali. Všetko čo Porto zažilo sa dalo odtiaľto sledovať. Od dôb, kedy tu Rimania stavali prvé domy, cez arabskú inváziu zo severnej Afriky, cez vzostup portugalských kráľov, slávu moreplavcov, ktorí na svojich lodiach objavovali svet až po vznik dnešného Portugalska. Dve vysoké veže katedrály tu stoja už od 17.storočia, hoci prví architekti na ich miesta postavili kostol už o 600 rokov skôr. Dnes pôsobí ako bludisko pretkané chladnými kamennými chodbami, ktoré návštevníka dovedú na skryté nádvorie obohnané stĺpmi. Hlavná tepna mesta vybiehajúca z námestia Almeida Garret, ktorú vďaka železničnej stanici Sao Bento zaplavujú ľudia v pravidelných intervaloch. Ulica pozvoľne prechádza na most Don Luis I.. Ten sa stal ikonou dnešného Porta a dôkazom ľudskej vynaliezavosti. Pretína rieku Douro a spája staré Porto s novou štvrťou Villa Nova de Gaia. Nebola to jednoduchá úloha, pretože staré Porto sa rozprestiera na vysokých pahorkoch a preto musí byť most vo výške takmer 45 metrov. Otvorili ho v roku 1886 a kto ho chce prejsť toho čaká 385 metrov. Zázrak 19.storočia. Odrazu vidno celú promenádu ako na dlani, kotviace loďky na pobreží, kostoly, zvonice, veže, ale aj zákrutu za ktorou sa rieka Douro stráca. Veľa domácich si prišlo oddýchnuť k nábrežiu a pri knihe či hudbe sledujú svoje mesto. Je ľahké si ho zamilovať. Štvrť vzdialená neďaleko nábrežia patrí medzi najživšie miesta celého Porta. Striedajú sa tu turisti, zablúdia sem domáci a každý do nej prichádza s vidnou dobrého dúšku portského vína. Víno sa stalo synonymom mesta a dodnes si vo svete zachováva svoje významné postavenie. Reštaurácie majú otvorené a tak z ich terás ľudia sledujú mesto a život v uličkách. Mnohé sú ošarpané ako sa na južanskú krajinu patrí. Nenájsť v Porte víno sa jednoducho nedá. Práve ono Vám najkrajšie prepojí spomienky na toto fascinujúce miesto.
FOTO:Tomáš Kubuš
