Nekompromisnú obhájkyňu zo Súdnej siene či Supermamu vám pred sviatkami predstavíme v novom svetle – ako spisovateľku. Na trh sa dostala jej prvotila Návod na obsluhu lásky, ktorú medzi zvedavých čitateľov uviedla Adriana Kmotríková. Láska dokáže byť úžasná a povznášajúca, ale aj komplikovaná a dokáže aj ublížiť. Preto je potrebné sa o ňu náležite starať.
Renáta Názlerová na knihe spolupracovala so psychologičkou a terapeutkou Tamarou Koch. Vyštudovala žurnalistiku, s domovskou televíziou JOJ spolupracuje na scenároch a viac ako päť rokov pracuje aj ako mediátorka, venuje sa koučingu a firemnému vzdelávaniu.
Písať knihy ste sa chystali na dôchodku, hoci máte do neho ešte riadne ďaleko, váš debut Návod na obsluhu lásky je na svete. Kde a kedy sa zrodila myšlienka, že určite raz budete písať knihy?
Veľmi dávno. Prvé poviedky som písala už v druhej triede na základnej škole, pretože som bola úplne chorobný knihomoľ a knihofil. Prečítala som všetky knihy, ktoré boli doma dostupné, moja mama nestíhala knihy dokupovať a vtedy som si povedala – ja si budem knihy písať sama, a potom si ich budem aj čítať (smiech). Keď som mala jedenásť rokov, napísala som dobrodružný román, ktorý mal asi 120 strán a pristupovala som k tomu skutočne zodpovedne, nakoľko som v okresnej knižnici študovala odbornú literatúru, aby bol ten román dôveryhodný. Pretože knihy milujem, takto som si to skúšala od detstva. Stále som tvrdila, že budem spisovateľkou, dokonca som od mojej babičky k 11-stym narodeninám dostala písací stroj Consul. Dnes, ako žena, matka dospelého syna, rozmýšľam ako je vôbec možné, že moja babička to tak skoro vo mne videla, pochopila, že to chcem. A ten dôchodok? Pôvodne som si myslela, že budem mať práve vtedy veľa času, ktorý teraz nemám. Potom som zistila, že ten čas mám, ak človek niečo naozaj chce, tak si čas nájde. Vlastne som si uvedomila, že človek ako ja, nebude mať čas ani na dôchodku (smiech).
Knihy som odmalička milovala aj ja a niekedy v šiestej triede som čítala Nižnánskeho Čachtickú pani, Lásky Žofie Bosniakovej, Studňu lásky a raz prišla ku mne spolužiačka a bola v šoku čo čítam, že aj oni majú doma tie knihy, ale rodičia im ich zakázaili čítať. Nachádzali sa u vás doma knihy, ktoré by vám rodičia označili ako tabu?
Možno nejakú Kamásutru, o ktorej však neviem (úsmev). Nebolo treba schovávať myslím si, mama bola abonentom Slovenského spisovateľa, čiže sme dostávali domov kvalitnú literatúru, ktorá sa mi nezdala nevhodná, pokiaľ ma bavila a rozumela som jej.
Sama ste napísali prvú knihu o láske – presnejšie Návod na obsluhu lásky. Čo nám o nej poviete ako autorka?
Práve som sa zamyslela, v čom je moja kniha iná ako ostatné – po prvé je to literatúra faktu. Príbehy sú reálne, ani jeden nie je vymyslený. Ľudia, ktorí v nej vystupujú, mali skutočné problémy, riešili ich so skutočným psychológom. Ja tie príbehy rozprávam a spája ich postava psychologičky. Nie je to romantická literatúra, nie je to červená knižnica, nie je to na zaplakanie, hoci nájdu sa aj smutné príbehy, je tam veľa humoru, napokon písala som to ja a humor teda musí byť.
V relácii Súdna sieň ste humorne nepôsobili, naopak, človek mal riadny rešpekt pred vami. Nebojíte sa, že šokujete verejnosť – tvrdá obhájkyňa a teraz humorný pohľad na svet aj na problémy v láske, živote, možno by čitatelia očakávali román z kriminálneho prostredia?
Kto si knihu prečíta, určite ho nebude šokovať, lebo je pragmatická, a preto sa aj volá Návod na obsluhu lásky. Má totiž vyjadriť to, čo si aj ja myslím, že v láske má byť prístupná a prítomná aj racionalita. Keď láska nie je uchopená, spravovaná, manažovaná zdravým rozumom, nemôže to nikdy dobre dopadnúť. O tom je kniha, že pri emocionálnej angažovanosti, pri láske vrúcnej, vášnivej a akejkoľvek, by mala človeku zablikať aj kontrolka zdravého rozumu, ak to nechce pokašľať.
Aké sú vaše osobné skúsenosti s láskou?
Som 24 rokov vydatá za jedného muža, tak si mysím, že celkom mi to ide, nie? (úsmev).
Pokiaľ ho neohúri nejaká mladšia…
Nie, nie, to sa určite nestane. V živote sa samozrejme stáva všeličo, aj to, že niekto niekde časovo alebo lokálne zahorí sympatiami k niekomu ďalšiemu, ale normálny človek kvôli tomu nebúra, čo celý život konštruoval, budoval a na čom mu naozaj záleží. Takže hlavne kľud, treba to rozdýchať a časom sa to vyrieši.
Ako vy riešite vypäté životné alebo pracovné situácie?
Všetci si myslia, že som neriadená strela, ale ja som skutočne veľký „kluďas“, krízové situácie zvládam perfektne. Pravdou je, ak sa ma niečo veľmi dotkne, napríklad nejaká neprasvodlivosť, vtedy viem byť veľmi, veľmi zlá. Stáva sa to však málokedy.
Možno je ešte priskoro, ale máte v hlave ďalšiu knihu?
Áno, lebo vydavateľstvu sa môj rukopis páčil, hneď si ma „zaviazali“ a už som odovzdala druhý diel – Návod na obsluhu dieťaťa.
Dá sa to vôbec – my rodičia si myslíme, že robíme pre dieťa len to najlepšie, niekedy sa ukáže, že to či ono nebolo až také dobré…
S dieťaťom je to trochu iné ako s láskou, je naším obrazom a do určitého veku ho nemôžeme vnímať ako rovnocenného partnera. Ale samozrejme rodičia zažívajú veľmi krušné chvíle s deťmi a nemyslím len, keď je dieťa malé. Rodič sa má v prvom rade držať toho, že to dieťa miluje a v súvislosti s tým hľadať riešenie. Nie vždy všetko vyjde ako si predstavujeme, no nikdy by sme nemali zabúdať, že to dieťa milujeme.
Radšej dohovor ako facka?
Viem, že je to teraz moderné, ale deťom treba jasne vedieť vymedziť pravidlá, hranice, ktoré by sa nemali prekročiť za žiadnych okolností. Toto mi dnes v našej výchove trošku chýba, o tom je aj tá druhá kniha. Rodič by mal prevziať zodpovednosť aj za nepopulárne opatrenia, ktoré urobí voči dieťaťu, ale s láskou, s láskou, s láskou.
Aká ste vy mama, ako by ste sa ohodnotili?
Samozrejme aj môj syn kadečo povyvádzal, ale je to v poradku. Vždy sme sa vrátili k podstate, vždy sme problémy vyriešili, on sa našiel a študuje na vysokej škole psychológiu a som na neho hrdá.
Autor: Anka Olvecká
