Rodený Ilavčan vyrastal v Bratislave a vyštudoval v nej aj VŠMU. Vídame ho hlavne v komediálnych postavách, ktoré exceletne stvárňuje, no vzhľadom na to, že je trojnásobným otcom troch dcér, stal sa aj prototypom otecka. Po Slovensku cestuje aj s vlastným programom, nazvaným OTECKO. Okrem toho účinkuje v programoch Partička, Kredenc a mnohých ďalších. Ako sa hovorí, momentálne mu ide karta, pretože čoraz častejšie sa objavuje aj v úlohe moderátora. Vyspovedali sme ho na krste kníh a leporel z produkcie Spievankovo, ktoré samozrejme zaviedol do života.
Aký ste otec, máte doma tri dcéry…
Myslím si, že celá výchova je aj tak na mame, mojou obľúbenou je veta – ak žena je šťastná, je šťastná celá rodina. Celé vytváranie domova, tepla rodinného krbu stojí a padá na žene. My muži sme tiež ako deti, moja žena tiež hovorí, že má štyri deti, a keď sa obzerám späť, dávam jej za pravdu. Viete, prečo sme my muži ako tie deti? Každý muž presne vie, čo si má obliecť, ale aby žena bola spokojná –a to my muži chceme, tak sa jej opýtame – drahá, čosi mám obliecť? Ale aby som sa vrátil k rodičovstvu – ja chodím naozaj medzi ľudí, debatujem s nimi o tom aj v rámci môjho predstavenia Otecko, po ktorom si sadnem s divákmi, poviem im niečo o sebe, oni na oplátku mne… ale stále sa nedostávam k tomu, na čo ste zvedavá (smiech). Ja som s deťmi menej ako manželka, takže majú ju prečítanú, poznajú jej slabiny a ku mne si nedovolia, lebo ak dám nejaký zákaz, sú viac v pozore. Snažím sa však, aby sa nebáli,aby chodili za mnou s radosťami i problémami, snažím sa im vytvoriť pocit bezpečia a istoty.
Výchova, akú praktizujete – cukor, bič, uletí občas ruka, hlas sa zdvihne vyššie, ako to u vás funguje?
Svet dnes funguje rýchlo, vidíme rýchle stretnutia, rýchle rozchody, tak sa snažíme deťom ukázať ako funguje rodina, lebo pre nás je dôležité, aby boli šťastné. Základom rodiny je, aby deti naozaj videli, že rodičia sú spolu v dobrom aj v zlom, aby deti videli a pochopili funkciu otca, matky a rodiny. Verím, že sa nám darí toto ukazovať každodenným životom aj naším deťom. Momentálne možno moja úloha otca skôr spočíva v tom hraní sa a zarábaní peňazí, mám pocit, že moja skutočná úloha otca ešte len príde, ale už teraz to nesmiem zanedbať. Aby deti neustále boli so mnou v kontakte, aby vedeli, že sa mi môžu so všetkým zveriť, veriť mi, že im pomôžem, lebo naozaj neviem, čo všetko nás čaká. Ako rodič už teraz mám obrovský strach o ne, ale myslím si, ak teraz nezanedbáme veci a čas venovaný deťom, nemusí ten strach byť taký veľký v tej puberte. Teraz som miláčik, tatinko, s ktorým sa dá zahrať, lebo som hravý. Ale na druhej strane, tým že s mamou sú častejšie, vedia ako na ňu a potom príde otec, ktorého nemajú až tak zmapovaného, niečo povie prísnejšie a dieťa vie, že nevyjedná nič. Deti veľmi rýchlo pochopia ako na rodičov (úsmev).
Nedávno som čítala, že deti netreba vychovávať, stačí sa len pekne správať a deti budú nasledovať…
Dnešná doba má veľa výhod, nás nikto neučil, ako sa stať dobrým rodičom a moja naozaj múdra žena si akoby pomáha rôznymi štúdiami, na internete je toho neúrekom, kde sa ľudia podelia so skúsenosťami, ako riešiť jednotlivé situácie, keď sa zdá, že niet rady. Existujú testy, či ste rodič – policajt, učiteľ, partner a podobne. Dokonca je to aj o tom, aké slová používate – nesmieš, čo robíš, prestaň, čiže sa staviate do úlohy policajta a decko si časom síce zvykne na „policajný“ režim, dá si pozor, mama alebo otec je nablízku, teraz musím robiť toto, ale keď zmizne z dohľadu, dieťa robí si čo chce a možno aj zle. Mám malé deti a naozaj ich svet istoty sme ja a manželka, ale časom budú spoznávať iných ľudí, kamarátov, preto sa snažíme, aby sme aj potom boli pre ne stále tou istotou. Na výchovu neexistujú ani poučky, ani recepty, ale vďaka množstvu dostupných informácií sme vo výhode, že si môžeme porovnať jednotlivé situácie s niekým kto ich zažil. Okrem toho čas je dôležitý, venovať sa deťom, rozprávať sa s nimi. My sme mali krátko po sebe deti, niekto sa venuje jednému a bojí sa mať ďalšie, že to nezvládne, ale zase, keď sú dve-tri zahrajú sa spolu…
Naši rodičia nemali ani toľko času – na dedinách veľké záhrady, takmer všetko si dopestovali, okolo toho bolo veľa roboty, neboli automatické práčky, umývačky riadu, robotické vysávače, nedajbože upratovačky a pomocnice v domácnosti…
Moja mama mala dvoch synov, chodila do roboty, učila sa s nami, upratovala, varila, prala, presne ako hovoríte, bez pomoci výdobytkov, ktoré sú dnes bežné. Dnes zase je toľko možností a nebezpečenstiev, ktoré denne číhajú na deti, že rodičia sa v tom môžu aj strácať. Počas komunizmu bolo všetko presne dané, dostať sa len k zahraničnej muzike bol problém, čo dnešné deti ani netušia. Každá doba má svoje pre a proti…Takže odmalička sa snažíme venovať deťom hlavne čas. Vysvetľovať im, ak si niečo zoberiem, mám to dať späť, lebo sa nekradne, neprivlastňujú sa cudzie veci, dennodenné maličkosti, aby sme vedeli, ak sa aj dostane dieťa do partie, lebo tomu nezabránime, že má základy, že sme urobili maximum, aby sa vedelo zorientovať. Samozrejme ten strach o dieťa je asi doživotný a paradoxne u nás v rodine je manželka racionálnejšia a ja ten emocionálnejší (úsmev).
Budete im prísnejšie vykladať veci, ktoré nesmú alebo skôr kamarátsky?
Čas je najdôležitejšie, čo môžete deťom dať. Hovoriť s nimi, komunikovať, už teraz prídu s tým, že niekto zbiera nejaké kartičky, ale nie každý si to môže dovoliť. Lebo aj materiálne je to náročné, aj časovo a samozrejme nejaké záujmy to dieťa musí mať. Debatami a rôznymi príkladmi sa to dá. Ale strach asi nepominie nikdy.
