Je mladá, krásna a nesmierne talentovaná. Barbora Botošová, vnučka Berkyho Mrenicu staršieho, nesie hudobný odkaz svojho rodu s noblesou a elánom svetu ďalej. Na rozhovor s jedinou primáškou na Slovensku sme sa veľmi tešili. V jednej z útulných kaviarní v centre Bratislavy nás pozvala do prvých rokov jej detstva, porozprávala o láske k hudbe, ako aj plánoch do budúcnosti….
Pochádzate zo starého hudobníckeho rodu. Prvé husle ste dostali, keď ste mali rok a pol. Odvtedy sú jedným z vašich dominantných vyjadrovacích prostriedkov. Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste sa z jedného dňa na druhý nemohli venovať hudbe?
Keďže hudba ma sprevádzala skutočne od detstva, je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou. Vnímam ju ako niečo na jednej strane samozrejmé, a naopak, na druhej strane veľmi vzácne. Veľmi by som dopriala ľuďom, ktorí nemajú možnosť pociťovať pri hudbe tú eufóriu, čo my niektorí oddaní hudobníci (ale aj niektorí nehudobníci), lebo je to niečo, čo sa dá len veľmi ťažko opísať slovami. Niečo, čo je absolútne naplňujúce a bez čoho si život nie že neviem predstaviť, ale ani nechcem. Keby ma stretlo v živote také nešťastie, že by som sa zo dňa na deň nemohla aktívne venovať hudbe, určite by som veľmi trpela, a snažila by som sa jej venovať aspoň pasívne organizovaním kultúrnych podujatí, alebo písaním objektívnej hudobnej kritiky v pozitívnom slova zmysle, lebo ma často irituje, že hudobní kritici venujú veľmi málo pozornosti kvalitným projektom a veľa pozornosti priemerným projektom. Ak by som sa však „nemohla“ vôbec venovať hudbe, tak by som sa dala na štúdium psychológie, ktorá ma vždy fascinovala. Každopádne je pre človeka, ktorý od malička chcel robiť hudbu, nepredstaviteľné, že by sa mu hudba odrazu vzdialila…
Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že na husle ste vedeli hrať skôr ako napr. jazdiť na bicykli. Ako dieťa ste veľa času trávili cvičením. Nebolo vám ľúto, že ste sa nemali kedy hrať s ostatnými rovesníkmi? Čo podľa vás, s odstupom času, prispelo k tomu, že ste teraz tam, kde ste?
V detstve som to nepreháňala s cvičením. Nebola som žiadne zázračné dieťa. Mala som čas zadelený tak, že som ho trávila aj s rovesníkmi, takže som o detstvo ako také neprichádzala. Možno až neskôr, keď som mala 11-12 rokov, ma to chytilo tak, že som tomu maximálne prepadla a začala som sama od seba cvičiť. Pamätám si moment, keď ma dedko zobral na klasický koncert do slovenskej filharmónie, kde hral taliansky huslista Čajkovského husľový koncert. Od toho koncertu som začala hudbu vnímať hlbšie. Počúvala som veľa klasickej hudby, študovala som materiál a začala som si zadávať hudobné méty, čo by som raz chcela hrať. Celé toto obdobie pred nástupom na konzervatórium a celé štúdium na konzervatóriu bolo obdobím, kedy som na sebe huslisticky najviac pracovala. Často to bolo 5-6 hodín denne. Mám za sebou VŠMU, bola som študentkou Prof. Petra Michalicu, ktorý mi dal veľa okrem iného aj po intelektuálnej stránke. A v neposlednom rade sú to samozrejme rodičia, ktorí ma vždy podporovali. Bez nich by som nebola nikdy tam, kde som. Mama si pri mne prešla všetkými mojimi nácvikmi a počúvaním 6 hodinového cvičenia, odbremeňovala ma od všetkého, od čoho sa dalo, len aby som mala priestor na cvičenie a na rozvoj svojej osobnosti. Otec mi zas ukázal profesionalitu ako líder zoskupenia Violin Orchestra, ktorého som členkou spolu aj s mojím starším bratom. Ten rast formuje veľa aspektov, ale vždy je veľmi dôležité to, či sa človek dokáže neustále približovať k svojim cieľom, a či sa uspokojí s málom, a ja rozhodne viem, že ešte musím na sebe veľa pracovať, aby som raz bola tam, kde by som skutočne byť chcela. Hudba je bezhraničná a ponúka stále niečo nové.
Počas svojej doterajšej hudobnej kariéry ste stihli precestovať množstvo krajín. V každej z nich ste sa určite stretli s domácim folklórom, špecifickou hudbou toho-ktorého národa. Ktoré krajiny vás z tohto pohľadu najviac zaujali a čím?
S rôznorodosťou folklóru som sa stretla najmä na rozličných festivaloch. Samozrejme, rómska hudba ktoréhokoľvek národa je tá najtemperamentnejšia. Maďarská hudba má obrovskú výpovednú hodnotu. Má svoj štýl, prevedenie, cítenie. Fascinuje ma balkán. Milujem tú vášeň a rytmiku, ktorú hudobníci podávajú s neskutočnou ľahkosťou a pritom hrajú často rôzne nepravidelné rytmy na päť alebo na sedem dôb. Rumunský folklór mám veľmi rada, milujem napríklad skupinu Taraf de Haidouks, a veľmi sa mi páči, keď umelci využívajú fúziu spájaním prvkov folklóru s rôznymi hudobnými štýlmi. Napríklad turecký umelec Laco Tayfa, speváčka a klaviristka azerbajdžanského pôvodu Aziza Mustafa Zadeh, alebo už spomínaný maďarský folklór spájaný s jazzom a unikátnymi aranžmánmi v podaní Robyho Lakatosa a jeho ensemblu.
Je určite veľkým šťastím byť v blízkosti človeka, ktorý nám odovzdáva bohaté skúsenosti a rady do života v osobnom i profesionálnom zmysle. Váš starý otec, pán Berky Mrenica st., takým človekom bol. Viedli ste s ním dlhé rozhovory o hudbe, o živote. Ktorá z jeho rád vám doteraz rezonuje v duši?
Môj starý otec bol veľký človek. Často rozprával veľmi jednoducho a výstižne, no pritom tak, že v jeho vetách bolo zapísané veľa medzi riadkami. Dával mi množstvo rád, učil ma nepriamo k pokore a najmä mi dával obrovskú silu vierou vo mňa. Videl sa vo mne, bola som jeho libling. Jedna z najväčších rád bola, že sa nemám hanbiť za cítenie v hudbe, že všetko, čo cítim dnu, sa mám snažiť úprimne vložiť do strún. A to aj s prirodzenosťou napĺňam. S citmi v živote v mojom prípade bol však pragmatickejší, vždy sa bál o mňa, že sa zamilujem a nebudem môcť pre nejaké obmedzenia rozvíjať svoj talent. Vedel, že som veľmi citlivá a je pochopiteľné, že sa o mňa bál. Preto mi vždy vravieval, že mám mať v rovnováhe rozum a srdce a ak sa dá, tak niekedy nech aj rozum zvíťazí. Avšak toto sa mi naplniť už párkrát bohužiaľ, nepodarilo 🙂 (smiech)
Hudobný odkaz vášho rodu nesiete svetu ďalej. V roku 2008 ste založili profesionálne hudobné teleso Bohémiens a stali ste sa tak zároveň prvou primáškou na Slovensku. Darí sa Vám. Tešia Vás odozvy na vaše umenie?
Založenie kapely bol jeden z mojich splnených snov. Je veľmi vzácne, že aj napriek tomu, že sme každý z iného konca Slovenska, kapela funguje a držia nás pokope okrem muzikantského entuziazmu aj priateľské putá. Niekedy sa až sama čudujem, že keď sa stretneme aj po dlhšom čase, mám pocit akoby sme sa nevideli deň – dva. Je to však obrovská nevýhoda, že sme takto roztrúsení po celom Slovensku, čo ma veľmi mrzí. Neviem si ani predstaviť to šťastie, keby sme boli v jednom meste alebo aspoň vo vzdialenosti do 50km a mohli sa stretávať a tvoriť pravidelne. Veľmi ma teší, keď po koncerte prídu ľudia a často nás porovnávajú s inými rómskymi kapelami a hovoria, že sme úplne iní, páči sa im náš elán a zanietenie. To je aj našim cieľom, nebyť tuctoví a prezentovať sa úprimne, mladistvo a sviežo. V roku 2013 chystáme nahrať naše prvé CD, na ktoré chcem prizvať aj hostí, avšak zatiaľ je všetko iba v mojej predstave a v notových papieroch doma na klavíri, ale už na dobrej ceste . A takou veľmi čerstvou novinkou je novozaložené zoskupenie Women Rebels, ktoré je zložené z absolventiek VŠMU. Ide vlastne o klasické sláčikové kvarteto, ktorého repertoár momentálne tvorím. Chcela by som zaujať poslucháčov výberom skladieb, ktoré budú známe, pútavo a efektne zaranžované a taktiež vkladám veľké nádeje aj do marketingovej stránky projektu, nakoľko ide o ženské zoskupenie, ktoré však bude ponúkať najmä originálnu a kvalitnú hudobnú produkciu.
Rómska hudba vždy priťahovala poslucháčov svojím temperamentom, živelnosťou, hravosťou, dojímavosťou. S kým by ste si rada na pódiu zahrali a nemali ste príležitosť?
Toto je veľmi ťažká otázka. Uznávam veľmi veľa skvelých hudobníkov a je ťažké vybrať niekoho, s kým by som si rada zahrala, a najmä aj mala tú guráž si zahrať. V rámci nejakej fúzie by som si vedela predstaviť interakciu na jednom pódiu napríklad s Taraf de Haidouks, Bireli Lagrénom, 5 Devils, ale asi najväčšia méta je Roby Lakatos enesemble. Jeho kapela je pre mňa absolútny TOP po každej stránke.
Husle sú pre huslistu doslova pokladom. Koľko ich momentálne máte a ktoré sú vám najvzácnejšie?
Mám trojo huslí a najbližšie sú pre mňa pochopiteľne tie, na ktorých hrávam. Je to nástroj z dielne Oswalda Willmana, a dostala som ich od dedka po úspešnom zdolaní talentových skúšok na konzervatórium. K tomuto nástroju ma viaže silné citové puto. Dokonca neznesiem, ak sa ich niekto iný dotýka. Dedko s nimi prešiel kus sveta a je pre mňa cťou, že ich daroval práve mne. No, a keďže žijeme v treťom tisícročí, mám aj elektrické husle.
Keď si chcete oddýchnuť, relaxujete pri hudbe?
Väčšinou áno. Som človek, ktorý je zväčša sangvinik, občas melancholik, zriedka cholerik a nikdy nie flegmatik . A z toho vyplýva aj to, že okruh hudobných žánrov, ktoré ma fascinujú, je veľmi široký a vždy si vyberiem niečo podľa toho, ako sa cítim. Milujem napríklad jazz, jazzové balady počúvam veľmi často. Interpretov ako Diana Krall, Ella Fitzgerald, Billie Holiday,Chet Baker, Nina Simone, Oscar Peterson, John Coltrane… Keď som plná energie, počúvam funky – od Earth wind and fire, cez Kool and the gang až po Stevieho Wondera, často počúvam maďarskú hudbu, balkán v každej podobe, klasickú hudbu zbožňujem. Mám rada kvalitnú hudbu, menovaním všetkých interpretov by som zaplnila veľa riadkov 🙂 Skutočne, paleta toho, čo mám rada, je veľmi pestrá a relax bez hudby si neviem predstaviť. Hudbu nepočúvam len keď spím, alebo keď mám migrénu.
Ste krásna, mladá, úspešná žena. Ako sa vidíte o desať rokov? Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Minulý rok som úspešne zavŕšila štúdium na VŠMU a momentálne sa už obraciam naplno v hudobnom priemysle. Mám zaujímavé projekty, okrem kapely mám rôzne komorné zoskupenia – duá, triá, už spomínané kvarteto Women Rebels. Pôsobím tiež v organizácii Divé maky ako lektorka a hudobná dramaturgička. Som šťastná, že som, kto som. Že sa venujem hudbe a že ma jej tvorba napĺňa tak, ako potrebujem. Ale na Slovensku je to v oblasti kultúry veľmi ťažké. Slovensko je príliš malé a úzkoprsé na to, aby sa tu mali hudobníci dobre, aby mali priestor na rozvoj a mohli tvoriť umenie a boli za to patrične ohodnotení. Slovenskej kultúre, povedzme si pravdu, stačí veľmi málo na to, aby bola nasýtená. A preto sa aj často zamýšľam, koľko vydržím tu na Slovensku s vedomím, že toto je realita, ktorú my hudobníci nezmeníme. Neviem povedať, kde budem o desať rokov a pravdu povediac, neviem, kde budem ani o rok, ale chcela by som na sebe pracovať, chcela by som tvoriť a robiť to, čo ma baví. Určite by som rada pôsobila nejaký čas aj v zahraničí, a čo by som chcela dosiahnuť? Chcela by som, aby ľudia z našich koncertov odchádzali naplnení, aby sme sa stále zlepšovali a koncertovali po svete a rozdávali ľuďom našou hudbou energiu. Snov a cieľov mám ešte stále veľa, napriek tomu, že už nemám pätnásť a žijem na Slovensku.:) Ale treba prejsť tú cestu k nim. A tá cesta je častokrát ešte krajšia ako samotný cieľ.
Citáty:
„Pamätám si moment, keď ma dedko zobral na klasický koncert do slovenskej filharmónie, kde hral taliansky huslista Čajkovského husľový koncert. Od toho koncertu som začala hudbu vnímať hlbšie. Počúvala som veľa klasickej hudby, študovala som materiál a začala som si zadávať hudobné méty, čo by som raz chcela hrať.“
„Ten rast formuje veľa aspektov, ale vždy je veľmi dôležité to, či sa človek dokáže neustále približovať k svojim cieľom, a či sa uspokojí s málom, a ja rozhodne viem, že ešte musím na sebe veľa pracovať, aby som raz bola tam, kde by som skutočne byť chcela. Hudba je bezhraničná a ponúka stále niečo nové.“
„Jedna z najväčších rád bola, že sa nemám hanbiť za cítenie v hudbe, že všetko, čo cítim dnu, sa mám snažiť úprimne vložiť do strún. A to aj s prirodzenosťou napĺňam.“
„…Preto mi vždy vravieval, že mám mať v rovnováhe rozum a srdce a ak sa dá, tak niekedy nech aj rozum zvíťazí.“
„Veľmi ma teší, keď po koncerte prídu ľudia a často nás porovnávajú s inými rómskymi kapelami a hovoria, že sme úplne iní, páči sa im náš elán a zanietenie.“
„Som človek, ktorý je zväčša sangvinik, občas melancholik, zriedka cholerik a nikdy nie flegmatik . A z toho vyplýva aj to, že okruh hudobných žánrov, ktoré ma fascinujú, je veľmi široký a vždy si vyberiem niečo podľa toho, ako sa cítim.“
„Som šťastná, že som, kto som. Že sa venujem hudbe a že ma jej tvorba napĺňa tak, ako potrebujem.“
„Chcela by som, aby ľudia z našich koncertov odchádzali naplnení, aby sme sa stále zlepšovali a koncertovali po svete a rozdávali ľuďom našou hudbou“.
FOTO: Sasha Berkyová
