Iránsky Širáz je iný ako ostatné mestá v krajine. Áno je nabité pamiatkami a históriou, ale takých by sme v Iráne našli viac. Širáz je však synonymom perzskej poézie a to z neho robí výnimočné miesto. Máloktorý národ sveta si tak váži poéziu ako práve Iránci a hrobiek svojich slávnych básnikov majú v meste hneď niekoľko. Širáz preslávili aj jeho záhrady, paláce a lenivá atmosféra. Stačí prísť a hneď spoznáte, prečo si ho toľko návštevníkov obľúbilo.
Širáz to je Haféz a naopak nič nevystihuje Širáz viac než práve básnikove meno. Jeho hrobka leží mimo centra, mimo všetkého ruchu, bazárových uličiek a trúbenia áut. Leží v záhrade obklopenej ružami, vysokými cyprusovými stromami, ktoré podľa perzskej legendy predstavujú slobodu a čo je najhlavnejšie, Haféz je stále obklopený ľuďmi. Pred areálom postáva niekoľko mužov s krabicami a farebnými andulkami. Tie svojimi zobákmi vyberú malý papierik s veršom básnika či s nejakým mravným ponaučením. Takmer každý si ho kúpi pred tým než vstúpi dnu. Zo širokej záhrady vedú schody k menšej, kde pod kamenným altánkom ozdobeným stĺpmi leží sarkofág. Sú do neho vpísané slávne verše. Iránci prídu a recitujú si ich nahlas, alebo potichu tak, že človek vidí len ich hýbajúce sa pery. Rukou sa letmo dotknú hrobky a rozprávajú sa s Hafézom. Posťažujú sa, pochvália, zveria sa mu s problémami, pretože on by ich chápal. Čajovňa v rohu areálu je plná ľudí. Čaj sa pije zo starých súprav s obrázkami kadžarskej dynastie a podáva sa aj obľúbená zmrzlina či jedlo. Ľudia tu sedia spolu dlho do noci a zhovárajú sa. Každé iránske mesto akoby malo svoje vlastné obdobie, kedy vznikalo a tak Širáz nesie predovšetkým rukopis panovníka Karima Chána z dynastie Zand, ktorá vládla v 18.storočí. On sa rozhodol spraviť zo Širázu hlavné mesto Perzie a dodnes stojí v centre mesta jeho veľkolepá pevnosť. Pevnosť je známa aj tým, že jedna z veží sa nakláňa do strany a pripomína šikmú vežu v Pise. V spleti starých uličiek sa neskrýva len bazár, ale aj niekoľko menších mešít. Dnes fungujú skôr ako múzeum, než miesto kde sa stretávajú veriaci. Prázdne nádvoria zapadajú prachom, vo vnútri sedí na koberci zopár ľudí, no najčastejšie do nich prídu turisti. Bazárové uličky sú lákavejšie, pretože predstavujú svet aký doma nemáme. Bazár má svoju novú aj starú časť. Jeho hlavná ulica je rozťahaná pod strechou a z oboch strán ju lemujú obchody s predavačmi. Tí sa príliš nesnažia, pretože hovoria, že kto chce, ten si ich nájde a príde. Absolútny opak aký poznajú ľudia trebárs z Egypta. Niektorí sedia vo vyvýšených častiach obchodu, popíjajú čaj, odpočívajú alebo sa bavia so susednými predavačmi. Cítiť tu pohodu, človek by povedal takmer až rodinnú atmosféru. Zopár predavačov, najmä deti a mladší chlapci chodia s tovarom v rukách a ukazujú ho okoloidúcim. Ženská časť bazáru sa zaplnila dievčatami a ženami. Šatky, hodvábne šále, kašmír, šaty zdobené trblietajúcimi sa mincami, dokonca predávajú aj spodné prádlo, tričká a samozrejme dostať tu aj čierne čádory či kabátiky mantá, ktoré nosia mladšie ročníky. Za rohom a starým karavanserájom Saraj-o-Mošír je umelecký trh so suvenírmi, ale aj s prekrásne tepanými nádobami, tradičnými taniermi, drevenými výrobkami či vysokými kanvicami. Pôsobivá je aj časť s ovocím, zeleninou, pistáciami, orieškami a koreninami, kde sa strieda hra farieb a vôní. Nielen básnici vdychujú mestu dušu, ale sú to aj rajské záhrady ako ich niekedy Iránci zvyknú prezývať. Medzi tie najkrajšie v krajine patrí záhrada menom Eram. Pri bazéne s vodou stojí prepracovaný palác kadžarskej dynastie plný najrozmanitejších detailov a všade naokolo sú záhony kvetov a stromy. Každý z nich má tabuľku s názvami, aby návštevník presne vedel na čo sa pozerá. Všade strieka voda, voňajú kvety, stromy poskytujú tieň a keď si človek sadne do neďalekej čajovne a započúva sa do ticha, prebleskne mu mysľou, že už vie prečo ju prezývajú rajská záhrada.
Pripravil Tomáš Kubuš
