Grécky Solún patrí k mestám, ktoré sa často objavovali v historických spisoch a knihách. Už v dobách, kedy sa hovorilo o vznešenej Byzancii sa považovalo za druhé najvýznamnejšie mesto celej ríše a dnes tomu niet inak. Solún alebo ak chceme Thessaloniki sú najdôležitejším mestom severného Grécka. Svoje stopy tu nechali v ranných dobách Rimania a o niekoľko storočí neskôr tu vyrástli minarety Osmanov. Dnes láka svojou príťažlivou, prímorskou atmosférou.
Thessaloniki, Salonica, Solún. Nedajte sa zmiasť tromi rôznymi názvami. Ide stále o jedno a to isté mesto. Najväčšie grécke mesto severu každého víta rôznymi zapadnutými uličkami. Sú to presne tie uličky, ktoré dýchajú stredomorskou atmosférou a na ich konci sa rozbíjajú vlny Egejského mora o skalnaté pobrežie. Takmer celé nábrežie zvané Nikis Avenue už stihli zaliať slnečné lúče, ktoré prilákali von desiatky ľudí. Malé kaviarne oproti morskému pobrežiu sú plné mladých ľudí. Bezstarostne si tu posedávajú a s kávou či iným nápojom v ruke medzi sebou debatujú a užívajú si študentský život, ktorý tu v Solúne od nepamäti pulzuje. V diaľke, na konci promenády sa odrazu zaleskne jeden zo symbolom gréckeho mesta. Je ním slávna Biela veža, ktorá tu na brehu mora stojí od 16.storočia, kedy v tejto oblasti vládla mocná Osmanská ríša na čele s panovníkom Sulejmanom Nádherným. Pôvodne slúžila veža ako kamenná pevnosť, no neskôr sa premenila na neslávne väzenie. Neskorší sultán Mahmúd II. nechal jedného dňa zmasakrovať všetkých väzňov a kroniky hovoria o potokoch krvi kvôli ktorým sa začalo o veži hovoriť ako o Krvavej alebo Červenej veži. V skutočnosti sa javí menšia než z obrázkov, ale aj tak je svojím príbehom impozantná. Len pár metrov od veže sa vlní hladina mora ozdobená niekoľkými menšími aj väčšími loďami. Nábrežie však nepatrí len Bielej veži, ale aj jazdeckej soche Alexandra Veľkého. Aj tu sa kedysi rozkladala staroveká Macedónia a mnohí považujú Alexandra za svojho rodáka, pretože sa narodil v kráľovskom paláci v neďalekom meste zvanom Pella. Z nábrežia vychádza niekoľko ulíc smerom do starého mesta. Sem tam sa vynoria staré budovy pripomínajúce paláce, múzeum plné archeologických pokladov a pomedzi autá sa potulujú psi. Ani tým sa však veľmi nechce, pretože na mesto pomaličky, ale isto padá lenivá siesta. Nielen Bielu vežu považujú domáci za symbol Solúnu, pretože tých symbolov má mesto hneď niekoľko. Medzi najpozoruhodnejšie pamiatky patrí víťazný oblúk cisára Galéria, ktorý stojí na konci hlavnej triedy Egnatia. Tá ústi do rušného námestia Plateia Navarina. Oblúk nechal postaviť v roku 303 rímsky cisár Galérius, aby tak pripomenul to, že vo vojne porazil Peržanov. Zub času sa k nemu nechoval zrovna milosrdne a tak z neho stojí dnes len niekoľko kúskov. Jeho reliéfy sú však aj po tých stovkách rokov naozaj obdivuhodné. Sú zhotovené tak precízne, že môžeme obdivovať pozoruhodné detaily rímskych vojakov, ale aj porazených barbarov z niekdajšej Perzie. Počas siesty námestie utíchne, ale stále na ňom cítiť ruch pulzujúceho mesta. Stačí si sadnúť a sledovať ako sa naokolo menia kulisy. Taverna na rohu je otvorená a podávajú sa v nej okrem červeného vína aj kúsky bravčového mäsa napichnutého na špajdli zvaného souvlaki. Patrí k miestnej špecialite a skvelo k nej pasuje biely chlieb. Za pravoslávnym kostolom sa vypína staručká Rotunda. Aj pri jej zrodení mal prsty cisár Galerián, ktorý v nej mal byť pochovaný, no s pribúdajúcimi storočiami sa z nej stal kostol Agios Georgios a napokon mešita ozdobená minaretom. Medzi modernou zástavbou sa objavia vykopávky rímskeho Fóra. Zostali tu len kamene, múry, zvyšky domov, niekoľko stĺpov ale aj nádherné, kamenné divadlo. Solún toho v sebe skrýva viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
FOTO: Tomáš Kubuš
