Prvý raz ju pochovali pred dvoma rokmi, vtedy sme všetci verili, že správa o jej predčasnej smrti je prinesie zdravie a dlhé roky pohody. Žiaľ, minulý týždeň sa nepravdivé informácie spred dvoch rokov naplnili a Melánia Olláryová skutočne vydýchla naposledy.
Medzi speváčkami populárnych piesní nemá obdobu ani konkurenciu. Preto je priam nepochopiteľné, že tvorcovia relácie Legendy popu si na ňu nespomenuli hneď v prvej fáze, ale to je iná téma a na iný článok.
Narodila sa 8.8.1928 a žila skutočne rada vo svojom útulnom byte v centre Bratislavy.
„Život je veľmi krásny, len neviem pochopiť, prečo ho ľudia robia zlým,“ prezradila v rozhovore pred dvoma rokmi.
„Údery od života dostáva každý človek a užila som ich aj ja. Nedočkala som sa detí, hoci som po nich veľmi túžila. Porodila som dvoch chlapcov, ale žiaľ, nezostali medzi nami. Aj manžel mi zomrel skoro, mal iba 54 rokov, rodičia a sestra sa tiež pominuli, takže som sama ale i napriek tomu, nie som sama.“
Neuveriteľné bolo aj to, že do posledných dní jej chodili listy od verných poslucháčov, z čoho mala naozaj veľkú radosť. Každodennú silu jej, okrem spomínaných listov, dodávalo pozitívne myslenie, nehrabala sa vo veciach, ktoré nemohla zmeniť.
„Mamička mi hovorievala, že každý nesieme svoj kríž a je len na nás, akým spôsobom sa s tým vyrovnáme. Či ho nosíme v sebe, alebo s ním vyjdeme von. Nemám vo zvyku pranierovať svoje bolesti navonok.“
Posteľ opúšťala okolo desiatej, jedenástej dopoludnia, niežeby dlho spala, ale v pohodlí si prelistovala časopisy, rozčítané knihy, lúskala taliančinu. Potom si sama uvarila, aj keď priznala pomoc pri upratovaní, Napokon kríže a nohy ju už príliš neposlúchali. Starobu neriešila.
„Pomaly ako prichádza, sa s ňou vyrovnávam. Nenudím sa, ani keď som sama, viete, ja som na samotu zvyknutá, neprekáža mi.“ Napriek samote, doma nespieva. „A prečo by som mala? Veď rozospievať sa dá aj potichu, pomocou „hm“.“
Možno málokto vie, ale Melánia Olláryová vyštudovala na konzervatóriu operný spev. V košickom rozhlase ju objavil Gejza Toperczer, ktorý písal tzv. „ľahší žáner“ hudby, nahrala jeho skladbu Domov je krásny. Neskôr prešla do Bratislavy a začala nahrávať s veľkým orchestrom. Veľkú radosť má z toho, že mnohé melódie stále žijú, niektoré dojkonca zľudoveli. Sama nikdy nespočítala, koľko piesní má na svojom konte, ale ich počet sa pohybuje okolo 150-200. Spievala zásadne piesne slovenských autorov, nie preto, že by bola nacionalistka, ale mala zásadu, že kto už by mal spievať slovenské pesničky, ak nie slovenská speváčka?
Ako trinásťročná bola chudokrvná a do susedov chodila niekoľkokrát do týždňa po kravské mlieko. Tam spoznala aj ich syna Juraja, s ktorým sa stretávala nielen u nich doma, ale aj v hudobnej škole v Nových Zámkoch. Dokonca si s učiteľom vybavili, aby mali hodiny po sebe a mohli chodiť spolu z domu, i domov.
„Viete, my sme mali doma skôr klavír ako oni, tak vlastne jeho mamka ho k nám doviedla, poprosila mojich rodičov, či by Jurko nemohol u nás cvičiť na klavíri a cvičil, až sa vycvičil aj za môjho manžela“ – spomínala so smiechom.
So svadbu si však počkali, až kým mladý muž nevyštudoval právo a urobil si doktorát, takže Melánia mala 28 rokov, keď sa vydávala. Napriek tomu, že v rodine bolo opačné garde ako je zvykom – manžel mal zamestnanie doma, v Bratislave a manželka-speváčka neustále cestovala, nikdy nepocítila prejavy žiarlivosti, či výčitky zo strany manžela.
„Verili sme si, bez dôvery to jednoducho nefunguje. Môj manžel vedel, že sa z ciest teším na neho, on sa tešil na mňa. Poradili sme si aj so stravovaním.“
Okolo Melánie sa točili kurizanti keď ovdovela, ale ona sa už nechcela prispôsobovať inému mužovi. Všade v byte cítila prítomnosť svojho nebohého manžela a po novom vzťahu už netúžila.
Speváčka by mala byť, podľa Melánie aj pekne oblečená. S krásnym hlasom sa snúbi aj pohľad pre oči. Melánia Olláryová mala vycibrený vkus a na oblečenie si skutočne veľmi, veľmi potrpela. Sama si ho navrhovala, vyberala si „fajnové“, nie lacné látky, skôr veľmi drahé. Pretože v jedných šatách sa nedalo vystupovať do nekonečna, speváčka ich buď darovala, alebo niektoré poprerábala. Prezradila, že si viedla dokonca zápisník, kedy a kde v čom vystupovala, aké pesničky tam spievala, aby sa neopakovala a veru niekedy mala aj desať rób. Neraz sa o nej písalo ako o najlepšie oblečenej speváčke na javisku.
Posledná rozlúčka s ňou bude v bratislavskom krematóriu v piatok dopoludnia.
