Napísala štyri úspešné knihy, osudy ich hrdiniek pri písaní naplno prežíva a verí na osud. Jej druhým domovom je krásny ostrov Cyprus a patrí k nej všetko, čo je adrenalínové a nezvyčajné. Jej najnovšia kniha Dáždnik pre Tamaru si rýchlo našla svoje čitateľky a na vianočnom trhu sa dlho nezohriala. Mladá spisovateľka ANDREA RIMOVÁ práve finalizuje novú knižku, ktorou nás poteší už onedlho!
Ako si sa dostala ku knihám, kto ťa k nim viedol? A k písaniu?
Ku knihám som mala od detstva pozitívny vzťah aj vďaka dedkovi, ktorý bol učiteľom slovenčiny a kníh sme doma mali vždy plno. Moji rodičia tiež radi čítajú a knihy sú u nás tým najosvedčenejším darčekom na akúkoľvek príležitosť. Čítanie v mojom prípade úzko súvisí s písaním. Už na základnej škole som sa zapájala do rôznych literárnych súťaží. Dobré umiestnenie ma motivovalo a posúvalo ďalej v písaní prózy, ale aj poézie.
Kedy si dostala nápad a odvahu napísať svoju prvú knihu?
Pri dočítaní knihy som vždy cítila smútok, že už to skončilo. Preto som chcela vytvoriť príbeh, ktorý budem môcť sama ovplyvňovať. Svoj prvý rukopis som dokončila ako trinásťročná a nedávno som doňho po rokoch opäť nahliadla. V spomienkach som sa vrátila do čias, keď som ho písala bolo to veľmi milé a zábavné. V ďalších rokoch som rozpísala ešte niekoľko príbehov, tie však ostali nedokončené. Pribúdali nové záujmy a na písanie už nebol čas, ani chuť. No bol to, chvalabohu, len prechodný stav.
Prvým románom bola Amnestia na zradu. Ako dlho si ju písala?
Amnestia na zradu je mojou srdcovou záležitosťou. Vznikla na Cypre necelý rok po mojich promóciách na Prešovskej univerzite. Jej písanie mi trvalo zhruba 9 mesiacov. Prechádzala som vtedy veľmi zložitým životným obdobím a v písaní som nachádzala únik, keď mi bolo ťažko. Hlavná hrdinka Lívia bola v tom období mojou najlepšou kamarátkou. Chladná žena, ktorá využíva, aby nevyužili ju, sa zamiluje do charizmatického Adama. Ten však prevráti jej život naruby. Pri písaní mojej prvotiny som striedavo plakala a smiala sa, nenávidela Líviu a potom ju ľutovala a veľmi ma teší, že moji čitatelia majú pri čítaní tejto knihy rovnaké pocity. Amnestiu milujem a môj vzťah k nej sa nikdy nezmení. Touto knihou sa pred takmer tromi rokmi rozbehla spolupráca s vydavateľstvom Motýľ, ktorému sa rukopis zapáčil hneď po zaslaní. Som vďačná za šancu, ktorú som dostala ako začínajúca autorka a za cenné rady, ktoré mi veľa dali, dávajú a verím, že budú dávať ešte dlho.
Napísala si štyri úspešné knihy, práve ti vychádza piata.
Áno, volá sa Za dverami mojich snov. Hlavná hrdinka Eva sa po maturite rozhodne usadiť v meste. Uteká od negatívnych vplyvov vidieka, kde sú klebety a nezdravý záujem o život iných na dennom poriadku. Postupne spoznáva hĺbku priateľstva a vysnívanú lásku. Víziu dokonalej budúcnosti však naruší osud, ktorý nekompromisne zamieša karty. Do naoko jednoduchého príbehu vstupuje neľútostný vrah, ktorý rozpúta peklo. Za chyby často platia nevinní. Eva sa ocitá v slepej uličke a existuje len jeden spôsob, ako sa zachrániť… Kniha je určená všetkým, ktorým majú radi stupňovanie napätia, nečakané zvraty, šokujúce odhalenia a naliehavosť, ktorá im nedovolí pustiť knihu z ruky. Ostávam verná „temnej romantike“, ako moju tvorbu nazval jeden čitateľ. Práve som dokončila nakrúcanie krátkeho knižného trajleru, ktorý bude dostupný na mojej facebookovej fanúšikovskej stránke a tiež na stránke vydavateľstva Motýľ.
Dá sa na Slovensku uživiť písaním kníh?
Dalo by sa, ak človek vie písať a ak sa sústredí iba na to. Dôležitým faktorom je tu však životný štýl daného autora. Vysoké čísla predajnosti mojich kníh ma, samozrejme, veľmi tešia. Rovnako aj honorár, ktorý mi umožní urobiť si radosť kúpou niečoho, po čom túžim, alebo zaujímavým výletom. Avšak správy od čitateľov, ktorí mi píšu o aktuálnych pocitoch po dočítaní kníh, vnímam ako to najlepšie ohodnotenie. Veľmi si ich vážim.
Ďalším tvojím úspechom je najnovšia informácia, že ti vyjde jedna z kníh aj v češtine. Ktorá to bude?
Zmluvu s českým vydavateľstvom som podpísala týždeň pred svojimi narodeninami, takže to bol pre mňa prekrásny predčasný darček. Bude to kniha Nech prší, keď plačem, ktorá sa umiestnila v prvej desiatke ankety Kniha roka 2012. Veľmi sa teším, že sa moja tvorba dostane na český trh.
Je o tebe známe, že krsty tvojich kníh vždy sršia energiou, adrenalínom… Prečo?
Prvotina Amnestia na zradu mala krst v meste, kde som sa narodila – v Humennom. Krstila mi ju sestra Katka, ktorá je mojou kritičkou, v reštaurácii Modrý kocúr, keďže modrá je moja najobľúbenejšia farba. Keď sa na trh dostala druhá kniha Nech prší, keď plačem, bola som na Cypre a mala som nutkanie uviesť ju oficiálne do života práve tam, keďže tento ostrov milujem. Úlohu krstného otca prijal môj výborný dlhoročný anglický kamarát Simon, ktorý ma zasvätil do tajov podmorského sveta, pretože má vlastnú potápačskú školu. Zorganizovali sme krst knihy v hĺbke 10 metrov v Zelenej lagúne, kde som pred rokmi absolvovala svoj prvý ponor. Kniha Kámasútra našich klamstiev vstúpila do života v lietadle nad mestom Prešov, kde som študovala na strednej a vysokej škole. Krstným otcom sa stal môj kamarát spevák Robo Šimko a krstili sme ju whisky, ktorú som dostala ako darček od kamarátov z Libanonu v čase, keď som dopisovala poslednú kapitolu. Aby boli živly kompletné, ostával už len oheň. Milujem kontrasty, preto sa mi páčilo pokrstiť knihu s názvom Dáždnik pre Tamaru plameňmi. Krstnými mamami boli moje dve učiteľky slovenčiny zo základnej školy- Renáta Ondrášiková a Anna Mihalovová, ktoré ma naučili písať a čítať a podporovali ma v písaní. Všetky moje krsty boli netradičné, pretože som si tieto dni chcela vryť do pamäti čo najhlbšie. Vydanie knihy je pre mňa vždy veľká udalosť, pretože je za tým kopec náročnej práce.
Si vášnivá cestovateľka. Ktoré zaujímavé krajiny si precestovala a o čom ešte snívaš?
Minulý rok bol pre mňa bohatý na cestovateľské zážitky. Navštívila som dokopy desať krajín a každá ma niečím dostala. Z letnej dovolenky by som vyzdvihla Litvu a Estónsko, kde žijú moje najlepšie kamarátky, v zime ma ohúrila prekrásna Budapešť, predvianočná Viedeň, bavorské Alpy a medzi kopcami učupený Vaduz v Lichtenštajnsku. Rok predtým som sa zamilovala do tureckej časti Cypru a „večného mesta“- Ríma. Možno to nejako súvisí s mojim priezviskom :). Cestovateľských snov mám ešte strašne veľa a život je prikrátky, preto by som už tento rok chcela navštíviť Londýn, Monako a Andoru, v budúcnosti si túžim pozrieť aj St. Petersburg v Rusku a Nórsko, kde mám skvelých kamarátov. Neuveriteľne ma láka Afrika a Kilimandžáro, ktoré by som chcela zdolať do 35-ťky a na svadobnú cestu raz pocestujem na Kubu… (úsmev)
Nedávno si urobila veľký krok, presťahovala si sa z východného Slovenska do Bratislavy. Čo ťa k tomu viedlo?
Dlhé roky som bola závislá od ostrova Cyprus, ktorý síce stále zbožňujem, ale nevedela by som tam žiť natrvalo. Preto som sa rozhodla urobiť nový krok a Bratislavu považujem za ďalšiu kapitolu svojho života. Netrúfam si odhadnúť, ako dlho sa tu zdržím, ale je fakt, že je tu podstatne viac možností v porovnaní s Východom. Navyše, mám to bližšie k sestre do Prahy. (úsmev)
Foto: FiaLenka a archív A. Rimovej
O autorke:
Andrea RIMOVÁ pochádza z Medzilaboriec, vyštudovala odbor masmediálne štúdiá na Prešovskej univerzite. Niekoľko rokov žila striedavo na Slovensku a na ostrove Cyprus, ktorý je jej srdcovou záležitosťou. Miluje vôňu mora, potápanie, históriu a cestovanie. Napísala 5 románov: AMNESTIA NA ZRADU, NECH PRŠÍ, KEĎ PLAČEM, KÁMASÚTRA NAŠICH KLAMSTIEV, DÁŽDNIK PRE TAMARU a ZA DVERAMI MOJICH SNOV. Verí v osud a súhlasí s tvrdením: „Niektorí ľudia cítia dážď, iní iba zmoknú“. Svoj život si bez písania nevie predstaviť. V budúcnosti by chcela zhmotňovať svoje predstavy a fantáziu aj vo vlastných filmoch. Tento rok jej vyjde kniha Nech prší, keď plačem aj v Českej republike.
