Sedem rokov sa objavoval v úlohe advokáta, ktorú si užíval a teraz ho vídame na televíznej obrazovke RTVS v relácií, v ktorej nám spoločne s kolegom približujú archív vysielania.
Stretávame sa pri príležitosti osláv 80-teho výročia existencie zvolenského hokeja, kto iný by mal akciu moderovať, ak nie roduverný Zvolenčan. Ale boli ste aj ortodoxný fanúšik zvolenského hokeja, ktorý sedel na každom zápase vykrikoval “Zvolen do toho”?
Vrátim sa o niekoľko desaťročí dozadu, do môjho detstva, kedy sme s chlapcami vyčkávali pri zadných vchodoch štadióna, kadiaľ chodili hokejisti, hlavne tí zahraniční a darovali nám puky alebo nalomené hokejky. Tie sme potom pracne lepili, hrávali s nimi vonku hokej a boli sme nesmierne šťastní. Na štadión som chodil korčuľovať v rámci verejného korčuľovania, ale hokejové ambície nikdy u mňa nenašli miesto, skôr som bol umelecky zameraný.
Nedávno ste divákov milo prekvapili na muzikálovom festivale Jozefa Bednárika v Brusne, kde ste bravúrne interpretovali starú pieseň Babetta. Kto a kedy u vás objavil umelecké sklony?
Myslím si, že to prišlo prirodzene, mama ma prihlásila na hudbu na harmoniku, mierne ma tlačila, lebo mne sa moc nechcelo, no potom som jej bol vďačný. Už po skočení VŠMU počas vojenskej služby ma Ľubo Paulovič vypýtal z vojny a vybavil mi rôzne vychádzky, lebo ma obsadil do postavy slepého chlapca Dona Bakera. Výhodou bolo, že som vedel hrať na klavíri, gitare a alternoval som sa s Igorom Timkom z No Name. Potom som mal založenú aj skupinu a mal šťastie aj na ľudí okolo seba.
Vysokú školou ste skončili v Bratislave. Neprejavila sa u vás túžba ostať v hlavnom meste? Po jej absolvovaní ste sa totiž vrátili do rodného Zvolena, kde umelecky aj súkromne žijete dodnes…
Bolo to v dobe, keď nebol „boom“ denných seriálov, komerčných rádií, to uplatnenie nebolo ako dnes a okrem toho – Bratislavy som sa nabažil a túžil som ísť domov. Vo Zvolene som zažil naozaj krásne časy, 16 rokov v divadle, istý čas aj ako umelecký vedúci, nádherné role. Po škole som naozaj šiel z úlohy do úlohy, lebo to je najdôležitejšie pre herca – hrať, hrať a hrať. Potom prišli televízne projekty, takže sa rád do Bratislavy zase vraciam kvôli robote.
Postava advokáta v Súdnej sieni vám priniesla určite veľkú popularitu, ako ste sa k nej dostali ?
Konkurzom. Zavolali mi, aby som sa zúčastnil kamerových skúšok, tu musím podotknúť, že môj život je akýmsi pradivom šťastia, a keď aj niekedy som mal dojem, že nastáva horšie obdobie, vždy zasvietilo svetielko, ktoré ma posunulo dopredu. Na jar, ani neviem teraz presne ktorého roku, som si s priateľkou vzal hypotéku a kúpili sme si byt, hoci sme boli dvaja, predsa divadelný plat nebol bohviečo a v lete mi zavolali z televízie, aby som sa zúčastnil konkurzu. Mal som šťastie vybrali ma, sedem krásnych bohatých rokov sme nakrúcali a vysielali.
Hypotéka splatená…
Nie, to nie, ale nebyť toho, následne o rok relácie z RTVS Noc v archíve, neviem čo by bolo. Miško Dočolomanský mi povedal krásnu vetu – divadlo ťa naučí hrať, pokiaľ teda sa to chceš naučiť a televízia ti prinesie popularitu.
Vzťah s priateľkou sa po siedmych rokoch skončil, daň za slávu?
Nie, takto by som to nehodnotil, to určite nie. Viac k tomu nemám čo povedať.
Nie každý herec môže byť aj spevák a moderátor, vy zastanete pokojne všetky polohy a bez ohľadu na to, že robíme tento rozhovor, nechcem lichotiť, ale veľmi slušne a profesionálne.
Priznám sa, je to vydreté. Vyrastal som sám s mamou, ktorej som sa narodil ako vytúžené dieťa v 35-tich rokoch. Nie vždy sme oplývali bohatstvom, žili sme skromne, tým pádom som niekedy bral aj roboty za menej peňazí, ale zase som mal možnosť sa v praxi veľa naučiť. To je na nezaplatenie. Lebo sedieť v divadle a snívať o robote, človeka nenaučí nič, ale ja som vďačný, že príležitosti si ma našli.
Mama vás neodhovárala od herectva, predsa mala vás jediného, hovoríte, že nie vždy to bolo ľahké, nechcela, aby ste si našli isté, seriózne povolanie?
Myslím, že je hrdá na mňa, keď ma vidí v televízii, že som známy, občas si o mne niečo prečíta v novinách a je to aj zadosťučinenie za –nebojím sa povedať – odstrkovanie a pohŕdanie, ktorým si musela ako slobodná mama v malom meste prejsť. Ako som odišiel z divadla na voľnú nohu, trochu ťažšie to znáša, predsa len aký taký, ale bol plat v divadle, bol pravidelný, teraz je to otázka kedy akú príležitosť dostanem. Tak ju upokojujem, že nie som podvýživený, aj na účty mám, tak nech je pokojná. Vážim si každú robotu, snažím sa ju robiť čo najlepšie.
Čo vás priviedlo k momentu, že po 16-stich rokoch ste sa rozhodli odísť z divadla na voľnú nohu?
Práce bolo naozaj veľa, prišiel som do bodu, kedy som sa musel rozhodovať, čo vypustiť, čo je pre mňa najviac zväzujúce, vyšlo mi z toho divadlo – skúšky, predstavenia, dennodenná drina, neocenené v regióne ako je náš. Aj som zvažoval polovičný úväzok, s divadlom sme si dali čas na rozmyslenie, potom som prišiel a už mi len oznámili, že pre nich bude výhodnejšie, keď pôjdem na voľnú nohu a tak som len podpísal výpoveď. Rozišli sme sa v dobrom, dohrávam predstavenia a priznám sa, trochu som si oddýchol, lebo ťahal som to takto päť rokov a bolo to únavné.
Príprava na moderovanie rôznych tém – minulý týždeň muzikálový festival, dnes hokejová história – zaberie vám to veľa času?
Jéj, tento hokej, ani nehovorte, kockatá hlava od informácií, mal som z toho des a stres, v športe nie som až tak doma. Pripravil, načítal som si všetko čo sa dalo, verím, že diváci to spoznali a ocenili.
Na vysokej škole ste istý čas bývali na internáte s Milom Kráľom, ktorý je výborný herec, spieva, má kapelu, nemáte ambície aj vy založiť skupinu, keďže vám to celkom slušne spieva?
Milo už na škole inklinoval k scénickým hudbám a fandím mu, že to dotiahol do štádiá, kedy s bratom založili kapelu, spievajú, hrajú, vystupujú a vydali aj CD album. Mám rád spev aj ja, ale mám rád 60-te roky, populárne piesne z tohto obdobia a zvažujem, že si dám urobiť podklady a možno sa budem týmto smerom uberať viac. Preto mi vyhovuje aj relácia Noc v archíve, sú mi to blízke veci. Ten čas, ktorý teraz mám dispozícii mi umožňuje naozaj si robotu užívať. Hovoríme o snoch – mám ambíciu vytvoriť niečo autorské, kde by sa rozprávalo, spievalo, takže uvidíme.
Do televízneho archívu ste nedávno pripravovali relácie o Marike Gombitovej, Miroslavovi Žbirkovi…
K príprave sme pristupovali zodpovedne pretože sme chceli urobiť naozaj pestrý prierez ich tvorby od začiatku, a keďže v archívoch o nich je veľa vecí, tak snáď sa ešte v budúcnosti k nim vrátime a teší nás, že naše relácie obaja sledovali a dokonca Miro Žbirka sa do nej zapojil aj krátkym vstupom.
A čo láska, aké miesto má teraz vo vašom živote?
Som otvorený vzťahu, momentálne som čakateľ medzi vzťahmi, teším sa na to čo má život pre mňa pripravené. Rovnako mi robí radosť aj stretnutie s úžasnými ľuďmi, ktorí majú dušu.
Pripravila Anna Olvecká
Foto: Archív R.Kurica
