Univerzitné mestá po celom svete sú príkladom rušného a mladého života prelievajúceho sa ulicami. Ani malé pobaltské Estónsko nie je výnimkou a jeho univerzitným klenotom je miesto zvané Tartu. Nepýši sa len najstaršou pobaltskou univerzitou, ale aj historickými skvostami roztrúsenými v centre mesta či na pahorku nad riekou Emajögi.
Ak sa povie Estónsko, mnohí si za jeho symbol vyberú hlavné mesto Tallinn ležiace na severe krajiny, no čoraz viac a častejšie sa na pomyselný piedestál prediera zaujímavé, univerzitné mesto menom Tartu. Hoci má Tartu svoje centrum na brehu rieky Emajögi, ak by sme hľadali stopy dávnej minulosti, museli by sme sa vyštverať na pahorok Toomemägi vyrastajúci nad mestom, odkiaľ sa ponúka príjemná panoráma. Park na úpätí pahorku je podvečer mestom stretnutí a keď sa skončia prednášky na neďalekej univerzite, rieka mladých študentov sa vyleje do okolia a každý posedáva na tráve, počúva hudbu, popíja estónske pivo Saku alebo si len brnkajú na gitaru a užívajú si chvíle pohody a voľna. Za Radnicou a priestranným parkom začína stúpanie na rozsiahly pahorok Toomemägi. Jeho meno znie v preklade ako Katedrálny kopec, ale nie len Katedrála stojí za povšimnutie. Medzi prvými zaujímavosťami, ktoré sa objavia pomedzi koruny stromov je observatórium patriace k univerzitnému komplexu. Niektoré páry našli svoje tiché miesto tu nad mestom a pohľad na veže vyrastajúce z Tartu skutočne lákajú k tomu, aby si tu človek nejaký čas posedel. Neďaleko stojí aj budova, kde kedysi študovali lekári, ale dnes je schátraná a čaká na opravu, ktorá však už začala. O rok či dva bude zase pýchou univerzitného areálu. Najkrajším miestom je samozrejme Katedrála po ktorej zdedil pahorok aj svoje meno. Stojí tu už od 13.storočia, kedy ju zasvätili svätému Petrovi a Pavlovi a svoj vrchol dosiahla vtedy, kedy si ju zvolil biskup za svoje sídlo. Vtedy by sme Tartu na mape sveta nenašli, pretože ho každý poznal pod stredovekým menom Dorpat. Svojho času bola najväčšou sakrálnou stavbou celej východnej Európy, no dlhý život jej sudičky nedarovali. O tri storočia sa jej sláva končí v plameňoch a dnes je z nej pôsobivá ruina, ktorá evokuje staré katedrály Veľkej Británie či Írska. Hneď ako sa skončí pahorok a krajina sa vystrie, zvýši sa koncentrácia mladej populácie. Práve tu totiž stojí hlavná budova Univerzity, ktorá preslávila Tartu ďaleko za hranicami dnešného Estónska. Jej priečelie je vkusne neoklasicistické s niekoľkými stĺpmi vtlačenými do fasády. Už v roku 1632 sa švédsky kráľ Gustaf Adolf rozhodol, že v Tartu nechá vybudovať významnú Univerzitu, akú by jej závidel celý okolitý svet. Stačilo niekoľko rokov a odrazu sa sem sťahovali učenci z celého okolia. Aj dnes si ešte mnohí spomenú na prezývky aké Tartu dostávalo a medzi tie najkrajšie patria „Atény na Emajögi“ či „Heidelberg severu“. To, že Univerzita ani po rokoch nestratila na svojom mene dokazuje aj to, že dnes tu študuje stále cca 17 000 študentov. Tartu je veľmi malým mestom a všade sa človek dostane po vlastných za niekoľko minút. Pred univerzitou stoja odstavené bicykle, ktoré sú na miestnej rovine ideálnym dopravným prostriedkom, ale turista ho takmer ani nevyužije. Radničné námestie zaberá veľkú časť starého mesta a dodnes dýcha starými budovami na okolo. Niektoré sa premenili na hotely, iné na podniky, reštaurácie či lekárne, ale všetko takto v jednej kope dokáže na návštevníka zapôsobiť viac než príjemne. Letné terasy vedia ako majú svojimi vôňami zlákať okoloidúcich. Oplatí sa tu skočiť na jedlo a spraviť si exkurziu do estónskej kuchyne, pretože tá je známa svojim splynutím s nemeckou gastronómiou. Nemeckí obchodníci žili v Pobaltí dlhé stáročia a ich vplyv sa premietol práve do kuchyne. Námestiu dominuje obrovská Radnica z 18.storočia, kde architekt šikovne pomiešal baroko, rokoko a prevládajúci neoklasicistický štýl. Ikonou námestia sa však nestala Radnica, ale fontána bozkávajúcich sa študentov. Voda strieka naokolo a pár predstavuje mladosť, ktorá sa v meste dokonale rozplýva. Aj takto krásne s bozkom sa dá zavŕšiť návšteva estónskeho Tartu.
FOTO: Tomáš Kubuš
