Irak je krajina, ktorá mnohým naháňa strach, no veci nie sú také zlé, ako sa na prvý pohľad javia. Severný, kurdský Irak je ostrovom bezpečnosti v inak nebezpečnej krajine a práve pohraničné mesto Zakho sa často považuje za vstupnú bránu do Iraku. Dobrodruhovia, ktorí sa sem vyberú sa potešia, pretože zážitky na týchto miestach sú skutočne autentické bez bežných turistických príkras.
Za hranicami presadáme do prvého irackého taxíku. Vo veľkej väčšine sú všetky nové toyoty krémovej alebo bielo-oranžovej farby. Interiérom sa nesie vôňa čerstvých chlebových placiek, ktoré šofér len pred malou chvíľkou doniesol a za oknom sa objavia svetlá rozťahané po vysokých kurdských horách. Zakho je prvé iracké mesto za hranicami. V uliciach panuje naprostý pokoj, kde človeka ani len nenapadne, že je nejakých 400 kilometrov od Bagdadu. Práve preto sa tejto časti hovorí „Iný Irak“. Na prvý pohľad sa nezdá, že by bolo Zakho veľkým mestom, ale človek zmení svoj názor po tom ako vidí koľkými smermi sa rozbiehajú ulice a domy. Zastaví ich až úpätie zelených hôr. Už starovekí Gréci poznali toto miesto a keď jeho ulicami v roku 1844 prechádzal cestovateľ W.F.Ainsworth do svojho denníka si zaznačil, že sa asi veľmi nezmenilo od dôb historika Xenofóna. Prázdne, zaprášené ulice s naťahanými káblami vedú k rieke Chabúr. Cesta k nej vedie popod obrovskú červeno-zeleno-bielu kurdskú vlajku ozdobenú zlatým slnkom. Stala sa symbolom celého mesta a ďalším dôkazom ako Kurdi svoju vlajku milujú. Rieka Chabúr je tak čistá až človeka láka namočiť si do nej nohy. Tá priteká z tureckých hôr a v Iraku sa spojí so slávnym Eufratom. Brehy Chabúru sa spomínajú dokonca v Biblii ako miesto, kde svojho času pobývali Izraeliti. Židovská tradícia mesta pokračovala dlhé stáročia až jej povesť dosiahla prezývku „Kurdský Jeruzalem“. To sa ešte písalo 18.storočie, v meste bola veľká synagóga a miestni Židia rozprávali dnes takmer zabudnutou aramejčinou. Presne tou, ktorou sa prihováral svetu samotný Ježiš Kristus. Koncom 19.storočia dochádza k nepokojom, synagóga ľahne popolom a Židia odchádzajú do Palestíny. Tu na brehu rieky človek vníma naplno krásu prostredia, ktoré obkolesilo celé Zakho. Jedinečnou pamätihodnosťou mesta je staroveký kamenný most Delal spájajúci oba brehy. Jeho meno pochádza z asýrskeho jazyka a znamená „jedinečný“. Vznikol za panovania Rímskej ríše a dodnes existujú dohady ako mohli takýto most z veľkých kamenných blokov postaviť bez akýchkoľvek strojov. Meria 114 metrov a siaha ďalších 15 metrov do výšky. Jedna z legiend hovorí, že architektovi, ktorí dokázal postaviť most krátko na to odťali ruky, aby sa už o žiadnu takúto stavbu nikdy nepokúsil. Za riekou sedí na polorozpadnutej lávke starší muž a okolo neho sa naháňajú dve deti. Od hlavnej ulice sa rozbieha menší bazár, ale ráno svoje stánky obchodníci ešte len otvárajú. O hodinu, dve to bude opäť to typické mravenisko plné ľudí. Stretnú sa, nakúpia čo treba, posedia si pri presladenom čaji, zaželajú všetko dobré a zase sa rozídu. Východne od rieky stojí miesto, odkiaľ miestni vládcovia dohliadali na mesto. Do dnes prežila len jedna jediná veža, ale v období kurdskej ríše Badinan z 18.storočia tu stála pevnosť. Zaujímavosťou Zakha je aj to, že síce sme v moslimskom svete svoje útočisko tu majú kresťania starobylej chaldejskej cirkvi. V severnom Iraku je viacero takýchto miest a na celom svete sa odhaduje, že k ním patrí okolo milióna a pol veriacich. Z hôr pofukuje osviežujúci vietor, ale slnko nad nimi dáva o sebe vedieť. Aj ono je zlaté, presne ako na hrdej kurdskej vlajke. Žiaden obyvateľ Zakha ju nespustí z očí.
FOTO: Tomáš Kubuš
