Meno Zuzany Olešovej, jej dcéry Lucie a exmanžela si mediálnej slávy užilo možno viac akoby všetkým bolo milé. Dnes sebavedomá Zuzana si prešla doslova životným peklom, odrazila sa od životného dna a konečne si užíva život matky troch detí, ktorým nahrádza aj otca. Helena Vondráčková jej nedávno vypravila k čitateľom štvrtú knihu a Zuzanin literárny štýl je skvelý. Nemá problém otvorene hovoriť o pekle, ktorým si prešla a verí, že si ženy zoberú ponaučenie z jej príbehu, aj keď nehovorí o ňom len s týmto cieľom. Pre ňu samu je to terapia. Nedávno vám vyšla štvrtá kniha s názvom Hurá, nešibe len mne! – to už je dôvod, aby ste sa nazývali spisovateľkou, cítite sa tak?
Na krste mojej prvej knihy sa ma opýtal jeden redaktor, aké je to byť spisovateľkou. Odpovedala som, že zatiaľ som len autorka, že spisovateľkou budem až po štvrtej knihe. Povedala som to len tak, ani neviem prečo. Ani vo sne mi nenapadlo, že ich napíšem toľko. Štvrtá kniha je na svete… Ale či sa cítim byť naozaj spisovateľkou? Keď raz budem maturitná otázka, tak potom poviem, že áno.
Kniha by sa mohla pokojne označiť ako smiešno-smutná, čo po jej napísaní prevládalo u vás – smiech alebo smútok?
Nedá sa to jednoznačne definovať. Tá kniha mala byť len vtipná, vyrozprávať o veciach okolo nás, také to lietadlové alebo dovolenkové bláznivé čítanie, pri ktorom sa zasmejete a pobavíte. Ale potom sa stalo čosi, čo úplne zmenilo môj pôvodný zámer. Jedna z postáv v knihe sa zachovala podlo a ja som zistila, že ten človek je stelesnené zlo. Prišlo mi nemožné nechať príbeh s ním v tej pozitívnej podobe, ale zároveň som nechcela prísť o poviedku, v ktorej ešte vystupoval ako kladný hrdina. A vtedy mi to napadlo! Vytvoriť tvrdé, reálne a aj smutné opozitum k príbehom, ktoré v prvej časti končili dobre. Ale o tom je život. Nemá len jednu stránku.
Kedy, kde a ako vzniklo vo vás presvedčenie, že by ste sa o svoje „písacie“ schopnosti mali podeliť so širokou verejnosťou?
Vždy ma bavilo písať. Písala som si len tak pre seba. Potom nastal v mojom živote veľký negatívny zlom: rozvod, prišla som o domov, rodinu… Sú ženy, ktoré to riešia liekmi, chodia k psychológom, ľutujú sa, idú dolu kopcom… ja som písala. Pomáhalo mi to prísť na iné myšlienky, odpútať sa od problémov, dávalo mi to silu. A povedala som si, keď to pomáhalo mne, možno to pomôže aj nejakej inej žene, ktorá to tiež nemá ľahké. A tak vznikla prvá kniha „No a čo?!“
Úspech povzbudzuje – bolo to tak aj u vás, že sa prvá kniha páčila, tak hurá, poďme dať čitateľom ďalšiu?
Prvá kniha bola kontroverzná, dokonca ma označili za feministku. Bola satirická, takéto reakcie som čakala. Prvý náklad sa rýchlo predal, aj druhý … a veľa vecí, ktoré som mala ešte v hlave sa do nej nezmestili, písanie mi chýbalo… A tak o rok vyšla druhá kniha „Dekameron v tangáčoch.“
Inšpirácia – tou najlepšou je sám život, váš by bol na každodenný seriál, ako hlboko siahate pri tvorbe do vlastných skúseností?
Áno, opieram sa vo veľkej miere o vlastné skúsenosti. Veľa počúvam aj iných, keď nájdem niekoho, kto má zaujímavý príbeh, alebo skúsenosť, tak si ju ukladám do pamäte, hltám každé slovo, aby som to raz mohla pretaviť do písmen.
Zažili ste hádam všetko – od poslušnej manželky, ktorá navyše bola utvrdzovaná o svojej neschopnosti, až po ženu, ktorá sa musela zmobilizovať a zabojovať nielen o každodenný život, ale doslova aj o deti. Myslíte si, že všetko zlé v živote človeka je na niečo dobré?
Ako u koho. U mňa to zlé malo priam mobilizačný efekt. Naozaj som sa naštartovala. Zmenila som sa. Musela som sa, bohužiaľ, vzdať aj niečoho, v čo som verila. Za obeť padlo vysoké percento empatie, z rojka sa stal tvrdý realista, viera v dobro dostala „po frňáku“, musela som si sňať ružové okuliare. Inak by som to asi nezvládla.
Váš vzťah s najstaršou dcérou, mediálne známou Luciou, zažil tiež eskapády, keď sa Lucia prikláňala na stranu otca, dobre mienené rady mamy boli „zlé“, čo napokon rozhodlo, že ste našli k sebe cestu a už to nikdy nechcete zmeniť?
Trvalo to tri roky. Tri roky sme neboli mama a dcéra. Boli sme rivalky, stáli sme opačných stranách barikády. Nikdy by som neverila, že dokážem stáť proti vlastnej dcére, byť taká tvrdá a vypustiť ju zo svojho života. Lenže jej postoje mi v tom čase ubližovali, jej slová vyrieknuté na moju adresu ma zraňovali a oberali ma o silu. To, že som sa uzavrela pred ňou bol obranný mechanizmus. Snažila som sa eliminovať všetko, čo mi bralo dych, pretože som potrebovala energiu na iný boj. Boj o maloleté deti, o ktoré som prišla rozhodnutím prvostupňového súdu.
Teraz máte všetky deti u seba, čas vám dal za pravdu, ako prežívali čo sa deje okolo vás a ich otca?
Každé z mojich troch detí má inú povahu a inak vnímali to turbulentné obdobie. Ale čo je pre mňa najdôležitejšie je, že mám deti u seba a tvoríme rodinu. Som mama aj otec v jednej osobe. Neviem odhadnúť, ako budú deti vnímať otca, keď ho pustia z väzby. Uvidíme. Lebo ešte ani ja neviem, ako budem na neho reagovať. Bude záležať aj na tom, ako sa postaví k riešeniu problémov, ktoré si nazbieral za tie roky.
Ako sa máte momentálne vy, čo vám robí radosť?
Prežívam veľmi šťastné a spokojné obdobie. Napriek tomu, že je nabité hektikou a je maratónom práce, povinností a aktivít, súvisiacich aj s touto poslednou knihou, už roky som nebola taká vyrovnaná. Mám skvelých rodičov, tri šikovné deti, podarilo sa mi vybudovať nový domov, robím v skvelom kolektíve relácie RTVS Dámsky klub… to zlé predtým mi pripadá už len ako zlý sen.
Vaše sviatky – ako, kde ich prežijete a preradíte nám sviatočné menu?
Tento rok budeme na sviatky u nás doma. Prídu k nám rodičia, z Nemecka pricestuje dcéra Lucia aj s manželom, pricestuje kmotra z Kanady, so sesternicou Karin Haydu strávime s deťmi pár dní v Brusne. Takže záver roka bude jednoznačne v znamení rodiny. Čo sa týka menu, cez deň kapustnica, večeru začíname oblátkami s medom, orechmi, cesnakom. Potom máme kapra a zemiakový šalát a kto ešte vládze, tak niečo sladké. Tohto roku som si vianočných kaprov chytila sama. Na jazere, na udicu a na kukuricu. Práve som sa pochválila, dúfam, že mi to neškrtnú. Keď škrtnú, napíšem si to do nejakej svojej ďalšej knihy.
S akým želaním sa vyberiete do Nového roka?
Hlavne zdravie pre všetkých! To je najdôležitejšie. Do Nového roka mám aj klasické ženské predsavzatie, urobiť niečo so svojimi 113 percentami telesnej schránky tak, aby som sa dostala k tej stovke. Podľa mojich prepočtov by som potom mala byť opäť pozerateľná. Lebo napriek tomu, že sa od tých 13–tich percent dištancujem a som zásadne proti, tak sa ma tie beštie držia. Ups! Práve som sa prichytila, že už neodpovedám na otázky, ale píšem poviedkuJ. Prajem všetkým krásne sviatky, plné pohody a lásky.
